S osudom sa vyrovnával ťažko
To, čo je pre väčšinu z nás prirodzené a samozrejmé, ako chodenie po vlastných nohách, iní môžu považovať za najväčšie šťastie v živote. K takým ľuďom patrí Róbert Otott. Vážna choroba, ktorú prekonal ako bábätko, na ňom síce zanechala trvalé následky, musí nosiť silné dioptrie, má problémy s nohami a iné ťažkosti, napriek tomu je spokojný a plný optimizmu.
Ako dieťa sa so svojím osudom vyrovnával ťažko. „Keď som chodil na základnú školu, niektoré deti sa mi vysmievali. Robili mi zle a dávali pocítiť, že som iný,“ spomína. Jeho najväčšou oporou mu boli rodičia. „Hlavne mama. Vtedy pracovala na základnej škole, do ktorej som chodil, ako vychovávateľka. Žiakov usmerňovala, aby sa mi nevysmievali, ale brali ma takého, aký som. Postupom času sa situácia zlepšila. Našiel som si tam dokonca najlepšieho kamaráta. Pomáhal mi s matematikou a veľa sme sa stretávali. Teraz študuje v Bratislave.“
Najdôležitejšie je zdravie
Otázka, prečo práve ja musím byť takýto, ho trápila dlho. Odpoveď na ňu prestal hľadať v momente, keď si uvedomil, že je na svete veľa ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie ako on. „Až vtedy mi došlo, že mám obrovské šťastie, že môžem chodiť, rozprávať, čítať a robiť mnoho vecí, aj keď niektoré veci nemôžem robiť. Ďakoval som všetkým, ktorí mi zachránili život a stáli pri mne a stále stoja.“ Róbert musel počas svojho života podstúpiť viac ako dve desiatky operácií. V nemocnici strávil stovky dní a práve tam mal čas nad všetkým premýšľať. Je prirodzené, že na prvom mieste v rebríčku jeho hodnôt je zdravie a to, aby mal okolo seba ľudí, ktorí ho vedia pochopiť, poradiť mu a pomôcť. Rodinu a priateľov.
Za najťažšie chvíle svojho života považuje tie, keď sa učil chodiť. „Mnohí lekári boli pesimistickí a rodičom hovorili, že nebudem nikdy chodiť. Chodiť som sa však naučil a moja chôdza sa stále zlepšuje. Snažím sa pravidelne cvičiť, aby som kríval čo najmenej.“
Venuje sa štúdiu
Robo rád lúšti krížovky a pozerá televízne vedomostné súťaže. Overuje si v nich vedomosti, ktoré získal čítaním rôznych kníh. „Blízki ma nahovárajú, aby som vyskúšal šťastie v nejakej vedomostnej súťaži. Mojou veľkou brzdou je však tréma. To by asi nebolo dobré, keby tam prišiel človek s takouto vlastnosťou. Preto som sa o to zatiaľ ani nepokúšal.“ Vedomosti si okrem krížoviek a súťaží rozširuje aj štúdiom na univerzite tretieho veku na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite. Pred troma rokmi ukončil odbor výživa a zdravie a budúci rok ho čakajú ďalšie promócie. „Teraz študujem informatiku a manažment. V dnešnej dobe sa človek bez znalosti práce s počítačom nezaobíde takmer v žiadnej profesii,“ uvedomuje si. Robovým snom je pracovať v knižnici, čo súvisí s jeho záujmom o knihy. Ako dieťa prečítal veľa encyklopédií a náučných kníh. Teraz sa venuje aj iným aktivitám. Chodí napríklad do evanjelického kostola na stretnutia mládeže.
Na promócie si spomína ako na veľký zážitok. „Bol som z toho veľmi dojatý. Také niečo som zažil po prvýkrát. Bol to iný pocit, predsa len človek to nezažíva každý deň. Som rád, že som to dotiahol až do konca.“ Po ukončení školy by si rád našiel vhodné zamestnanie. Keď sa to nepodarí, nevylučuje možnosť ďalšieho štúdia. „Samozrejme, najradšej by som sa zamestnal, lebo som komunikatívny a mám rád ľudí.“
Zbiera autogramy
Robovými obľúbenými knižkami sú životopisy slávnych ľudí. Teraz číta knihu o speváčke Lucii Bílej. Prvýkrát ju videl a počul spievať naživo minulé leto na Svätoplukovom námestí. „Bol som z nej nadšený. Bol to pre mňa zážitok na celý život, neveril som vlastným ušiam.“ Veľmi sa teší na jej koncert v Nitre, ktorý sa bude konať začiatkom marca. Lístky už má kúpené. Dúfa, že mu do zbierky pribudne aj jej autogram. „Zbieranie autogramov je moja záľuba. Podpisy mám napríklad od Michala Gučíka, Paľa Haberu, Stana Kráľa alebo Michala Dočolomanského. S niektorými som sa stretol osobne, ostatné mi zohnala mama.“ V ostatnom čase ho ohúrilo vystúpenie Miroslava Donutila v kine Orbis. „Ešte nikdy som sa tak nenasmial ako tam a nezabavil na vtipoch. Hovorí sa o ňom, že je vynikajúci rozprávač. Je to pravda. Samozrejme, nechýba mi ani jeho autogram,“ hovorí s nadšením v hlase Robo, ktorý si každý deň strávený so svojou rodinou a priateľmi nesmierne váži.
