Článok pokračuje pod video reklamou
sti. V Divadle Andreja Bagara ste mohli rozbehnúť kariéru herečky, a predsa ste z neho po štyroch rokoch odišli. Prečo?
- Ale ja som s divadlom neskončila, zostávam herečkou na voľnej nohe a verím, že s DAB som sa nerozlúčila na veky vekov. Dohrávam tu predstavenia, v ktorých účinkujem. Som však mladý človek a chcem ísť vo svojom živote ďalej. Popri práci s divadlom som vždy robila aj prácu s deťmi a teraz som sa rozhodla otočiť garde – popri práci s deťmi sa chystám robiť divadlo. Mojím novým pôsobiskom je umelecká škola Ars Studio, kde sa mi poskytol fantastický priestor na tvorivú prácu. Budem viesť dramatický odbor a venovať sa aj malým deťom. V dramatickej práci s nimi sú veľké možnosti a ja ju chcem robiť.
S herectvom sa spája sláva. Netúžite po nej?
- Hovorí sa, že svetská sláva je poľná tráva. Je to otrepané, ale je to tak. Sláva a popularita sú len dočasné radosti. A herec, ktorý je slávny, nemusí byť aj dobrý, a platí to aj naopak. Mňa poteší, keď mi do divadla príde list alebo keď ľudia zareagujú na myšlienku hry či posolstvo postavy, ktorú hrám. Nie je nič horšie ako herec, ktorý celý život strávi na javisku, raz zostarne, dajú mu kyticu a pošlú do dôchodku. Lebo vždy tu bude niekto krajší, talentovanejší, slávnejší. Keď však po čase vidíte deti, ktoré ste kedysi učili, ako vyrástli a že sa im darí, máte z toho dobrý pocit na celý život.
Prácou v umeleckej škole sa priblížite obdobiu, keď ste učili v materskej škôlke. Ako sa vtedy z učiteľky stala herečka?
- V škôlke na Štrbskom plese som učila jeden rok. Zistila som, že mi to ale nestačí, aj keď sme s kolegyňami vytvárali vždy niečo nové. Už počas strednej školy som účinkovala v bábkovom a neskôr aj v mestskom divadle v Levoči a začalo ma to baviť. Nik-dy nezabudnem na moment, keď mi na jednom festivale osobne blahoželal šéfdramaturg martinského divadla. Mala som asi 17 rokov a vtedy som začala koketovať s myšlienkou, že sa prihlásim na herectvo. Potom som však začala pracovať v škôlke. Ale nakoniec som to riskla a išla na prijímacie skúšky. A čuduj sa svete, zobrali ma ako prvú k profesorovi Martinovi Hubovi a Milke Vášáryovej. S tvorivou prácou s deťmi som však ani na vysokej škole neprestala.
Neodhovárali vás rodičia od herectva?
- Nie, lebo vedeli, že aj tak si spravím po svojom. Ak som presvedčená, že cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, je správny, môžu padať aj kamene a ja za ním aj tak pôjdem. Ale taký je aj môj brat Martin, ktorý sa stal jediným renomovaným fotografom F1 a ktorý sa síce usadil v Bratislave, ale je večne na cestách. Moja o rok staršia sestra Lucia sa zasa v osemnástich len tak rozhodla, že pôjde do Švédska. Nevedela jazyk, ale zbalila sa a šla. Nakoniec tam vyštudovala právo, založila si rodinu a žije tam už ôsmy rok.
Tak ako váš brat, aj vy stále cestujete. Dalo sa to skĺbiť s divadlom?
- Ja som v Divadle Andreja Bagara bola akoby vždy len jednou nohou. Tou druhou som bola na cestách. Herec s angažmán si nemôže plánovať dovolenku uprostred divadelnej sezóny. Sú tu síce divadelné prázdniny, ale ja som cestovala tak často, že sa to už nedalo s divadlom skĺbiť. Bola som v ňom štyri roky a som vďačná za množstvo dobrých postáv a za to, že som sa v ňom mohla skutočne vyhrať. Potrebujem však do sveta, kde mám priateľov, ktorí sa venujú práci s deťmi ako misionári alebo dobrovoľníci. To, čo sa im vráti z práce s ľudmi, sa nedá zaplatiť peniazmi, ba dokonca ani dobrým pocitom.
Takže nie sú to pamätihodnosti a turistické destinácie, ktoré vás ťahajú za hranice Slovenska?
- Ale áno, ale snažím sa spájať príjemné s užitočným a spoznávať v krajinách aj život obyčajných ľudí. Odmalička som bola v akomsi medzinárodnom pros-tredí, pretože máme príbuzných a rodinných priateľov po celom svete. Keď sme sa u starkej v Prešove všetci stretli, tak bolo u nej počuť niekoľko jazykov naraz – nemčinu, angličtinu, taliančinu, maďarčinu.
Našli ste si po príchode do Nitry spriaznené duše?
- Áno, niekoľko. V divadle je ňou Renáta Ryníková či Klaudia Kolembusová a chýba mi Adelka Gáborová. Spomínam si na naše rozhovory o deťoch, ktorým sa venovala aj ona. Pamätám si, ako k nej prišli do nemocnice študenti, aby jej zarecitovali Hviezdoslava. Osobne sa s nimi stretnúť nemohla, tak jej recitovali spod okna. Ona im potom zakričala - Je to fajn, ďalší a sestričky sa z toho smiali. Skvelých priateľov som našla aj v Mozaike a Divadelnom spoločenstve Le Mon, s ktorými nielen spolupracujem, ale chodievam aj na dovolenky. Spriaznenou dušou je aj pastor Miroslav Tóth.
Vaši rodičia sa pred dvoma rokmi presťahovali spod Tatier do Mojmíroviec. Bolo to preto, lebo chceli byť bližšie k svojim deťom?
- Určite. Rozhodli sa však sami a musela to byť pre nich veľká zmena. Otcovi, ktorý ako mikrobiológ pracoval vo Vyšných Hágoch, sa ponúkla práca v Lefantovciach pri Nitre a rodičia to využili. Tatry sa veľmi zmenili, tak sa presťahovali. Samozrejme, že stihli ešte zažiť víchricu aj malé zemetrasenie. Kompletne sa v Mojmírovciach stretávame raz alebo dvakrát do roka a sú to čarovné chvíle. Rodinu spájajú silné vzťahy a máme takú silnú intuíciu, že každý z nás môže byť aj na druhom konci zemegule, ale keď cítime aj na diaľku, že sa niečo deje, zavoláme si.
