Kroj z Rybníka bol na svetovej súťaži v Číne druhým najkrajším

ANNA KLEPÁČOVÁ Z RYBNÍKA A ANDREA ŇARŠANSKÁ Z RADAVY v Novozámockom okrese sa ešte pred rokom nepoznali. Spojila ich náhoda: Andrea mala odísť na svetovú súťaž Miss Model of the World do čínskeho mesta Jün-čcheng, na ktorú potrebovala národný kroj. Náhoda

„Je to veľmi milé a šikovné dievča,“ vyjadruje sa pochvalne Anna Klepáčová o študentke šiesteho ročníka medicíny na prestížnej Karlovej univerzite. Fotografie Andrejky Ňaršanskej má na stole v obývačke, ktorá je zároveň aj „vyšívarňou“. Počas dvoch mesiacov si pani Anna každý deň sadala k stolu a navliekala koráliky a „blingáče“. Tie potom ručne našívala na kroj ušitý na stroji. Andrejku, ako ju familiárne volá, pritom spoznala len na jeseň minulého roka. „Pre Andrejku dokončujem rohatý čepiec. Do súťaže sme to nestihli, mala tam tento perlový,“ ukazuje na biely saténový čepiec vyzdobený perličkami a farebnými korálikmi. Presvedčil ju Oklamčák „Vlani v lete sme mali veľké oslavy výročia prvej písomnej zmienky o obci, na ktoré prijal pozvanie aj Jozef Oklamčák,“ hovorí starosta obce Radava Marián Chrenko. „Keď uvidel Andreu, okamžite ma požiadal, aby som ich zoznámil a začal ju prehovárať na účasť v súťaži.“ „Dohodli sa, ale až keď si Andrea zosúladila termíny štátnic s trojtýždňovým pobytom v Číne,“ pridáva sa jej mama Zita Ňaršanská. „Podmienkou súťaže bol národný kroj – a o tom sa pán Oklamčák vyjadril, že vzhľadom na našu slovenskú skromnosť oproti exotickým róbam nemá veľkú šancu. Dosť ma to zarazilo, pretože naše kroje poznám. Ako študentka som tancovala v nitrianskom folklórnom súbore Zobor, obe dcéry ešte ako malé nacvičovali v škole ľudové tance. Keď bola Andrea asi v treťom ročníku, v Prahe na námestí sme videli účinkovať súbor z Tekova. Tradície, žiaľ, ustupujú, ale kroje sa hádam ešte zachovali. Tak sme začali hľadať ten najkrajší.“ Tekovský nemá páru Kroj hľadali v Starom Tekove, Čajkove. Chceli si ho len požičať, ale nik ho nechcel dať, lebo pekný kroj je drahý a vziať na súťaž obyčajný nemalo cenu.“ Prvé stretnutie bolo v septembri. Pani Anna vzala Andrejkine miery a začala zháňať materiál. Perličky, vyrobené v Číne, objednala z Košíc, satén na sukňu a kašmír na pruncel – vestičku kúpila v Zlatých Moravciach. Na žiadosť pána Oklamčáka tradičnú modrú a zelenú farbu sukne vymenila za žiarivú červenú. Potom sa mohla pustiť do šitia a zdobenia. „Pod sukňou je biely spodník, na ňom našuchorená fara, aby sukňa pekne stála. Tá sa ešte podšíva papierom. Na vrchnej sukni je zásterka, ručníčok, hore košieľka, priväzovačky na rukávoch a pruncel. Ten vyštepovala pani v Starom Tekove. Čepiec bol spodný perlový, lebo rohatý len dorábam.“ Sviatočný tekovský kroj šila Anna Klepáčová dva mesiace. Najťažší kus batožiny Letecká spoločnosť povolila maximálne dvadsaťkilogramovú batožinu. Poskladaný tekovský kroj bol z nej asi najťažším kusom. Ešte zložitejšie bolo naučiť sa ho správne obliekať a nosiť. Nehovoriac o tom, že počas nácvikov aj samotného finálového večera súťažiace museli vystriedať plavky, spoločenské šaty a národný kroj. Ten podľa rybníckej vyšívačky Andrejka zvládla na výbornú.„Prvý raz sme ju obliekli, druhý raz to zvládla sama. Je šikovná, pekne si všetko poupravovala, aby jej spod sukne netrčali rohy,“ hovorí a pritom ukazuje na fotky. Po súťaži v Pekingu jej ich spolu so záznamom súťaže doniesla Andrejka ako vďaku za krásny kroj, ktorý jej vyniesol striebro spomedzi 56 národnými krojmi. „Všetky sa s ňou chceli fotiť,“ ukazuje na fotky, na ktorých je s Miss model Nového Zélandu, Brazílie, ale aj s víťazkou tejto disciplíny, Češkou Ivetou Lutovskou. Limuzíny a červené koberce Andrea končí vysokú školu, nie je „šestnástkou“, ktorú by ohúril veľký svet. Počas pobytu v Číne sa rodičia viac obávali o jej bezpečnosť. „Boli sme v neustálom spojení,“ pokračuje Z. Ňaršanská. „Podľa správ od Andrey mali dievčatá nabitý program. Nacvičovali choreografie, predvádzali hodinky, klenoty, prezentovali golf. Organizátori sa však o ne maximálne starali a sprevádzali na každom kroku. Vodili ich doslova po červených kobercoch, vozili v otvorených limuzínach a ľudia na ne hľadeli ako na ikony. Andrea bola veľmi hrdá, že môže zviditeľniť takú malú obec a že môže svetu ukázať, aké krásne veci sa u nás naozaj kedysi nosili. Ku kroju, s ktorým reprezentovala Slovensko, sme jej po návrate dali dorobiť aj rohatý čepiec, aby ho mala kompletný.“ Celý život vyšíva kroje „Od malička som obdivovala ženy v krojoch. V nedeľu do kostola nosili blingáčové, potom poobede pred krčmou v nich aj tancovali. Ako deti sme v prachu zbierali korálky, ktoré z krojov odpadli a tie som potom prišívala na bábiky. Blingáče boli drahé, keď ženy predali hydinu na trhu, domov nedoniesli peniaze, ale blingáče. Chlapom radšej nepovedali, koľko stáli,“ spomína s úsmevom na detstvo a mladosť dnes 71-ročná pani Anna. Celý aktívny život robila v Kirove v učtárni a popri tom sa vo voľnom čase venovala svojej záľube. Ako však hovorí, možnosti sú stále horšie: nie sú kvalitné látky, ani ozdoby. Tie, čo dostať, sú veľmi drahé. Materiál na jeden rohatý čepiec vyjde na vyše tisíc korún. Nie všetko sa však už dá zohnať. Aj preto jej stále častejšie nosia aj 50-ročné čepce, ktoré reštauruje. ⋌JANA NÉMETHOVÁ ⋌MIROSLAV ANTONI