v chatrčiach na hore odpadkov či v domcoch z bambusov.Namiesto exotiky
hora odpadkov
Opustiť Nitru, kde strávil 12 rokov, vraj nebolo jednoduché. „Keď som sa rozhodol vycestovať, mal som 46 rokov. Hľadal som miesto, kde by som prežil s angličtinou. Cítil som sa byť starý na to, aby som začínal niekde s iným jazykom,“ začína rozprávanie páter Kruták. Uvažoval nad viacerými miestami, aj nad Afrikou. O Filipíny, kde angličtinu poznajú len vo veľkých mestách, však nakoniec požiadal sám. „Vedel som, že je tam málo kňazov,“ odôvodňuje svoje rozhodnutie. Pôvodný plán odísť tam na dva roky sa nakoniec o rok predĺžil.
Na prípravu mal len pár týždňov. Misia na Filipínach sa začala 24. júna 2004, keď odchádzal z Nitry. Išiel na miesto, kde sa stretáva kresťanstvo s islamom, exotika s jednoduchým životom, či chudoba s turistickým prepychom. „Vedel som, aká je tam situácia, ale vôbec som nepremýšľal o možných problémoch. Nemaľoval som čerta na stenu, jednoducho som sa zbalil a šiel,“ hovorí Pavol Kruták.
Do hlavného mesta prišiel v období dažďov. V Manile boli na Európanov zvyknutí, aj keď na medzinárodnom pastoračnom kurze boli len dvaja. Víkendy trávil na farnosti v prímestskej časti hlavného mesta. Namiesto exotiky ho tu vítali smrad a neporiadok – farnosť, do ktorej chodil za ľuďmi, sa rozprestierala okolo hory smetiska nazývaného Smokey Mountain. Dymiaca hora, fenomén Manily, dostala svoj názov podľa dymu, ktorý sa z večne dovážaných odpadkov premiešaval so vzduchom a dvíhal k nebu. Vidieť ho vraj bolo už aj z mesta. „Žili tam najchudobnejší ľudia v oblasti, z ktorých väčšina žila z toho, čo nsšla na smetisku. Bývali v chatrčiach postavených okolo hory odpadkov, ale aj priamo na nej, či v bytoch okolo nej, ktoré postavila vláda. Zväčša to bola len jedna izba, v ktorej sa tlačili mnohočlenné rodiny, ale tí už boli pánmi. Aj keď si izbu museli rozdeliť na vrchnú časť, kde sa spalo, a dolnú, kde sa varilo,“ opisuje bývanie na smetisku páter. Dodáva však, že aj tam vedeli byť ľudia šťastní. Hlavne tí, ktorí medzi smetím našli odpadky, ktoré sa dali speňažiť. „Bola tam skupinka chlapcov, ktorí striehli na nákladiaky so smetím a ešte pred vysypaním do nich naskakovali, aby si uchmatli tie najlepšie veci. Jeden z nich takto vedel uživiť celú svoju rodinu,“ opisuje netradičný spôsob obchodovania so speňažiteľným odpadom Pavol Kruták.
Pol roka chodieval za ľuďmi pri „hore z odpadkov“. Okrem základov miestneho jazyka sa naučil aj to, že život sa dá žiť aj v podmienkach, ktoré si málokto vie predstaviť.
Okrem biblie aj prekladové slovníky
Po polroku ho poslali na západnú časť ostrova Mindoro, ktorý je vzdialený od Manily hodinu cesty lietadlom. Je to hornatý ostrov, na ktorom ľudia žijú hlavne na pobreží. Vnútrozemie zostáva zarastené hustými pralesmi a je ešte osídlené pôvodnými kmeňmi.
Pavol Kruták sa stal kaplánom v katedrále v meste San Jose. Kázňam v angličtine by tu málokto rozumel, a tak si ich musel prekladať do jazyka miestnych. „Nebolo to jednoduché. Najskôr som si kázne prekladal zo slovenčiny do angličtiny a až potom do filipínskeho jazyka. So slovníkmi, samozrejme,“ spomína si na prvú prax používania jazyka, ktorého základy si doniesol z Manily. Dnes si praktickú lingvistickú skúšku pochvaľuje a je rád, že sa v jazyku miestnych mohol zdokonaliť.
Slovenský Američan
Pre ľudí na ostrove bol automaticky Američanom. „Aj tí vzdelanejší, ktorých zaujímalo, odkiaľ som, nevedeli, kde sa Slovensko nachádza. Raz sa ma dokonca spýtali, či je to v Afrike. Pre Filipíncov je svet Amerika a každý beloch s veľkým nosom Američanom, Európu nepoznajú. Stávalo sa mi, že na mňa pokrikovali „Amerikáno“ a automaticky ma brali ako boháča,“ spomína si s úsmevom misionár. Nakoniec si na belocha vo svojej novej katedrále a jeho zvláštny prízvuk zvykli. Aj on na tamojšie prostredie.
Dlho si musel privykať aj na ryžu. „Asi najviac som sa musel popasovať so stravou. Tá sa zakladala hlavne na ryži, ktorá sa jedla ráno, na obed, večer, a keď ste dostali zákusok, tak aj ten bol z ryže. Jedáva sa síce s rybou, zeleninou a občas aj s mäsom, ale odrazu sa vám spriečila a nechcela ísť dolu krkom,“ opisuje dnes už s úsmevom gurmánske sebazaprenie páter z nitrianskej Kalvárie.
Život pod slamenou strechou
Chodieval za ľuďmi aj do okolitých dedín. Oni by vraj za ním nikdy neprišli a on zasa chcel získať ich dôveru. Práve tu sa však musel popasovať vari s najväčšou krízou. „Zaskočili ma rozdiely medzi ľuďmi, ktoré na Filipínach sú. Ktosi mi tam povedal, že 10 percent obyvateľstva vlastní 90 percent všetkého. A aj keď si to nebolo ako overiť, podľa môjho odhadu tvorí stredná vrstva, ktorá má, čo potrebuje, asi 25 percent. Zvyšných 60 percent sú chudobní ľudia, ktorí žijú z ruky do úst a niekedy ani nemajú čo z ruky do úst dať. Toto bolo pre mňa ťažké prijať,“ spomína si Pavol Kruták.
Domce z bambusu a so slamenou strechou či príbytky bez elektriny boli podľa neho na dedinách vzdialených od mesta bežným javom. „Ľudia tam trávia večery pri lampe alebo niečom, čo svieti, a rozprávajú sa. A keď sa im minú historky, idú spať, nemajú problém s tým, že treba dopozerať film. Žijú jednoduchý život, ktorý trávia na poliach, ryžoviskách alebo na mori, prípadne si privyrábajú remeslami,“ rozpráva Pavol Kruták.
Cez víkendy doučoval
Na fare neobsedel, a tak trávil najviac času v uliciach a na dedinách medzi ľuďmi. „Všimol som si veľa detí, ktoré by mali v tom čase sedieť v škole, ale oni boli po uliciach alebo chodili s rodičmi na pole, more. Na dedinách je to so školskou dochádzkou problém. Školy sú štátne a zadarmo, treba si však do nich zabezpečiť nejaké oblečenie a pomôcky, a to je už problém. A keď sa aj nejaké peniaze nazvyš nájdu a deti do školy nastúpia, po čase do nej prestanú chodiť. Je to začarovaný kruh, lebo ľudia sa nemôžu dostať z chudoby, keď budú nevzdelaní,“ hovorí Kruták. Podľa jeho slov sa na Filipínach hovorí o siedmich miliónoch detí v školskom veku, ktoré do školy nechodia.
„Filipínci vedia čítať, písať aj rátať, ale pre mnohých sa vzdelanie končí tým, že vedia napísať svoje meno tlačenými písmenami. Stretol som sa s niekoľkými takými prípadmi,“ hovorí Kruták. Keď si napríklad budúci ženích prišiel u neho zahlásiť sobáš a tlačivo si vypýtal na vyplnenie domov, bol to signál toho, že písať nevie. Formulár mu tak vyplnil niekto z rodiny.
Pre deti v dedinách začal slovenský „Amerikáno“ s miestnou mládežou organizovať takzvané sobotňajšie školy. V niektorých skupinách mali aj celé rodiny. Pre tých, ktorí štátnu školu opustili po niekoľkých triedach, to bola šanca dobehnúť zameškané učivo a bez hanby sa vrátiť naspäť do školských lavíc. „Rozbehli sme aj projekt alternatívneho vyučovania. Po skončení niekoľkomesačného vyučovania po večeroch a víkendoch robili študenti test a získali certifikát, že ukončili napríklad základnú školu. Takto sme na ďalšie štúdium či ľahšiu cestu v hľadaní zamestnania vypravili asi 60 mladých ľudí,“ opisuje úspech svojich vzdelávacích aktivít páter. Pokračoval v nich aj na poslednom mieste svojej misie – na vlastnej fare asi 60 kilometrov od San Jose. Keď odtiaľ po polroku odchádzal, pokračovanie víkendových škôl a doučovania zveril sestričkám.
Chce sa vrátiť
Na Slovensko sa mu po troch rokoch na Filipínach vrátiť nechcelo. Cítil sa tam byť užitočnejší ako doma.
Aj keď počas rozhovoru rozprával prevažne o pozitívnych skúsenostiach, zaujímali nás aj tie menej príjemné. Stretol sa aj s chorobami, aj s extrémnou chudobou a so žobraním. „Chorôb tam bolo viac ako u nás, ale keď sa dalo, snažil som sa pomôcť. Mal som dohodu s jedným lekárom, za ktorým som ľudí posielal,“ hovorí Kruták. Medzi dedinčanmi sa sám presvedčil o tom, že keď si niekto od neho prišiel niečo požičať, naspäť to už nedostal. „Dlho som sa učil, kto skutočne potrebuje pomoc a kto ju len zneužíva. Ale tak je to aj u nás. Ľudia tam však vo všeobecnosti držali spolu a navzájom si pomáhali. Sú tam silné rodinné vzťahy,“ hovorí Kruták.
Miestnych musel dlho presviedčať, že „Američan ich problémy nepríde vyriešiť, že si ich musia riešiť sami“. Jednoduchosť života, spontánnosť ľudí a ich nenáročnosť mu učarovali natoľko, že dnes priznáva: „Viem si seba predstaviť viac tam, ako na Slovensku.“
