Vladimír Černý trénuje viac ako polovicu svojho života, futbal ľúbi. V prvom rade je ale človek s veľkým Č. Slušnosť a seriózny prístup stavia nadovšetko, čo rozdáva, čaká aj naspäť. Hlavu však má pevne na krku, rovnováhu na okresných ihriskách nehľadá, už si zvykol. Minulá nedeľa ale zdvihla adrenalín aj jemu, pokojný chlapík sa pri spomienke na zápas jeho Vinodolu so Selicami „ježí“ ešte aj s odstupom niekoľkých dní. „Rozhodca si vymyslí penaltu, ešte pred jej zahraním nám vylúčil brankára, takýto futbal nemá zmysel,“ ťažká si. „Vo Vinodole sa zmenilo veľa a k lepšiemu, snažíme sa, aby bol futbal radosťou pre nás i súpera, aby sa ľudia tešili na nedeľu. Môžete sa ale snažiť, keď vám jeden hlupák pokazí v minúte všetko dvojročné úsilie a držte potom na uzde toľkých ľudí, keď vidia tú krivdu,“ hovorí Černý o nuansách dedinského futbalu. Má dosť rokov, aby si niečo musel dokazovať. Aj preto zvažuje, že futbalu nadobro zakýva. „Ak chceme, aby to na dedinských ihriskách vyzeralo ako vo štvrtej cenovej, nechajme pískať tých, čo majú týždeň čo týždeň problémy a slušní ľudia nech zostanú doma. „Na zápas sa prišiel pozrieť aj jeden náš sponzor z Banskej Bystrice. Nezdržal sa dlho. Odchádzal rozčarovaný z videného, že do čoho to vlastne vráža peniaze,“ lamentoval chlapík, s ktorým sa dá o futbale baviť deň aj noc. Vie, že si nepomôže, aj vyrozprávať sa ale niekedy stačí. Verí, že nové ráno prinesie lepší deň. Černý je ako posledný mohykán. Futbal potrebuje viac takých, ako je on. (ŠK)
