Spolu sú pol storočia. Spoznali sa, keď bol on na vojenčine a na hodoch ju pozval do tanca. Odvtedy kráčajú životom spolu a dotiahli to až na zlatý sobáš. Manželia Karol a Helena Pytlovci zo Zlatých Moraviec.
Pred päťdesiatimi rokmi boli iné časy ako dnes. Aj dvorenie vyzeralo inak. Na zábavy chodili dievčatá v spoločnosti matiek. Keď si chcel chlapec zatancovať, musel si pýtať dovolenie dvakrát: od mamy aj od dcéry.
Takto nejako to zažil aj Čech Karol. Do Zlatých Moraviec prišiel ako vojak v roku 1955. Predtým o meste nevedel vôbec nič. „Keď som dostal povolávací rozkaz, rýchlo som sa pozrel do mapy a veľmi dlho som hľadal, kým som Zlaté Moravce našiel. Bolo sedemsto kilometrov od nás a niekto mi povedal, že je to až niekde na maďarských hraniciach,“ spomína si dnes so smiechom pán Karol. O tom, že mesto sa mu vďaka Helene stane osudové, vtedy netušil.
Zoznámili sa na tancovačke. „Vojaci nedali šancu ani miestnym chlapcom, chceli sa zabaviť, tak prišli na našu zábavu a pochytali dievčatá tancovať,“ hovorí Helena Pytlová. Veď len zo Šumavy vtedy spolu s Karolom mierilo do Zlatých Moraviec asi osemsto vojakov.
„Mne sa páčil hneď, ale aj druhým sa páčil,“ priznáva Helena. Čo teda upútalo Karola až tak, že s Helenou začal chodiť? „Bola veľmi pekná a boli sme aj z jednej vrstvy, pochádzali sme zo skromných robotníckych rodín,“ vraví pán Karol.
Po vojenčine sa Karol musel hlásiť na vojenskej správe na Šumave. Kým bol doma, premýšľal o svojej láske zo Slovenska. V tom čase už boli zasnúbení. Otec chlapca videl, aký je syn zaľúbený. Nakázal mu preto zbaliť si kufre a hneď ráno odísť z domu. „Bolo to aj preto, lebo ja som tu bola sama s rodičmi, moja mamička sa veľmi bála, kto sa o ňu postará. On mal ešte troch bratov, mohli ostať doma s rodičmi,“ povedala pani Helena. To rozhodlo, že Karol sa presťahuje do Zlatých Moraviec.
Svadby mali v roku 1958 dve, civilnú koncom marca a cirkevnú v lete. Odvtedy sú nepretržite spolu a sú si veľkou oporou. Karol Helene pomáhal hlavne minulý rok, keď ju postihla ťažká a zákerná choroba. Pripúšťajú, že občas sa aj v ich dlhoročnom manželstve vyskytli menšie mraky, zväčša kvôli hlúpostiam, ale rýchlo pominuli.
„Aj prezident sa občas vadí,“ hovorí pán Karol. „My sme šťastní, že sme stále spolu,“ dodali manželia.
Keď Eva a Peter Janíčkovci začali budovať Château Gbeľany, mali jasnú víziu - vytvoriť miesto, kde reštaurácia nebude len súčasťou hotela, ale samostatným dôvodom na návrat.
