Písmo:A^-|A⁺ 0

Videl židovské transporty Spomienky z rokov strávených v zahraničí, ale aj z obdobia detstva, štúdií a profesionálneho života, svoje názory a pohľady na udalosti okolo seba zhrnul do monografie „Z exilu do vlasti“, ktorá vyšla v roku 2004 a v súčasnosti sa plánuje jej druhé vydanie. Pri návšteve manželov Podolanovcov nás v útulnom byte okrem nich privítal aj krásny perzský kocúr Muro, ktorý je rodinným miláčikom a s vnučkami sa rád hráva na skrývačku. Robil nám príjemnú spoločnosť pri spomínaní a prezeraní množstva fotografií z takmer celej Európy a Ameriky. „Prečo som sa vlastne rozhodol napísať túto knihu?“ začal pán Podolan. „Asi pol roka som bojoval sám so sebou, či sa mám na to vôbec dať. Nemal som žiadne publikačné skúsenosti, zato však veľa životných - moje spomienky by teda mohli byť celkom zaujímavé.“ Pán Podolan sa narodil v rodine štyroch súrodencov, kde matka, ktorá pochádzala z rodiny známeho genetika Mendela, bola veľmi šikovná krajčírka a kuchárka. Otec, ktorý už za mlada pracoval na hospodárstve a pritom chodil aj do školy, sa po meštianke zamestnal na poštovom úrade, neskôr bol predsedom Lesného družstva. Malý Jožko sa ešte narodil v starej drevenici asi z polovice 19. storočia, no ďalší súrodenci už „prišli“ do ich nového murovaného domu, v ktorom sídlil aj poštový úrad. „Po rokoch strávených na ľudovej škole v Štiavniku som začal študovať na chlapčenskom gymnáziu v Žiline, pričom som musel bývať v internáte Saleziánov. Denný režim tu bol takmer polovojenský,“ spomína si pán Podolan. „Hneď v prvý deň môjho pobytu 31. augusta 1939 sme v kasárňach oproti videli vojakov nemeckej armády, ktorí sa zrejme na druhý deň podieľali na prepade Poľska. Ako 11-ročný chlapec som si vtedy ešte ani nemohol uvedomiť, že som vlastne videl začiatok II. svetovej vojny. Na druhý deň po raňajkách sme z ústavu nemohli prejsť cez ulicu do gymnázia, taký hustý prúd nemeckej vojenskej techniky smeroval na Strečno. Neskôr - ako tretiak - som náhodne zažil niečo, čo mnou hlboko otriaslo - židovské transporty. Dodnes vidím tie utrápené tváre žien, mužov a detí...“ Modlil sa s rukami za chrbtom Vojna sa tragicky dotkla aj jeho najbližších – v roku 1944 do Štiavnika prišla partizánska skupina mjr. Murzina. „Závistlivci v dedine sa chceli otca zbaviť, a tak podali na štáb písomné udanie o jeho kolaborácii s Nem- cami,“ rozpráva o najhoršom dni svojho otca pán Podolan. „Prišli po neho dvaja partizáni, ktorí ho podrobili takému výsluchu, až bol modrý. Za chrbtom zviazanými rukami sa otec modlil ruženec, kým čakal na popravu. Život mu zachránil podriadený hájnik Nemčák, ktorý na kolenách uprosil mjr. Murzina a presvedčil ho, že nič z obvinení nie je pravda.“ Na prelome rokov 1945-46 sa Jozef Podolan ako gymnazista zapojil do protikomunistickej činnosti pri vydávaní protištátnych novín, čo dnes hodnotí ako čin s istou dávkou študentskej naivity. Tesne po maturite ho zaistili bezpečnostné orgány a odviezli na policajné riaditeľs-tvo do Bratislavy, neskôr do väznice krajského súdu. Vo vyšetrovacej väzbe bol do mája 1948. „Odsúdili ma na štyri mesiace väzenia, hoci som si predtým osem odsedel vo väzbe. Počas nej som mal k dispozícii pot-rebné knihy na prípravu prvej historicko-právnej štátnej skúšky, pretože ešte v septembri 1947 ma spolužiaci zapísali na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity. Vo februári 1949 som ju úspešne zložil,“ listuje v minulosti pán Podolan, ktorý má titul inžiniera ekonómie, ale aj čestného doktora práv od Univerzity Komenského. Dostal ho napriek spolovice dokončenému právnickému štúdiu, ktoré musel v čase „demokratizácie“ vysokých škôl v 50. rokoch ukončiť. „Popri práci som sa zapísal na diaľkové štúdium ekonómie, pričom som zamlčal násilné prerušenie právnického štúdia, lebo by som potreboval ministerskú výnimku. Ako inžinierovi mi neskôr na VŠ ekonomickej ponúkli učiteľské miesto s perspektívou získania hodnosti kandidáta vied, ale neseriózny postup vedúceho katedry spôsobil, že som sa napokon zo 4-dňového turistického zájazdu v roku 1964 do Viedne nevrátil. Po získaní politického azylu som sa presťahoval do USA, kde som v začiatkoch žil u svojej tety.“ Múza Tatier pre umelcov Tu sa pán Podolan až neskutočne „uchytil“. Pôsobil v investičnom bankovníctve na Wall Street - na Sochu slobody hľadel z okna svojej pracovne. Popritom ešte študoval na Inštitúte pre financovanie a trh akcií a na New York University programovanie, systematickú analýzu a operačný výskum. Popritom sa „drvil“ aj angličtinu (základy získal už na Slovensku počas právnických štúdií), ktorú ich v Junior league zadarmo doučovali manželky bohatých Američanov. V USA bol činný v spolkoch Slovákov, ako predseda Slovensko-amerického kultúrneho strediska, ktoré dodnes funguje, založil Cenu M. R. Štefánika pre krajanov v zahraničí. Na odmeňovanie popredných umelcov zriadili cenu Múza Tatier. „V roku 1967 som odcestoval na návštevu mojej rodiny v nemeckom Hepenheime, kde som sa zoznámil so svojou prvou ženou. O rok bola svadba a spoločne sme odišli spoznávať krásy USA. Videli sme veľa pekných miest, spoznali veľa zaujímavých ľudí, okrem iného sme boli aj na inaugurácii a inauguračnom bále prezidenta Nixona,“ pokračuje pán Podolan, ktorému už raz predtým svadba hrozila. Americký priateľ mu „dohodil“ dobrú partiu - dcéru majiteľa pomarančovníkových plantáží na Floride, ale iskra akosi nepreskočila... „Ale ani moje nemecké manželstvo nedopadlo dobre, v roku 1973 sa žena vrátila do Nemecka a ja som ju nasledoval. Prežil som tu nakoniec 20 rokov, darilo sa mi, pracoval som vo firme Opel. Po páde komunizmu v roku 1992 som sa však presťahoval na Slovensko, pričom jedným z dôvodov bol aj rozpad manželstva, ktoré cirkevná vrchnosť v Mníchove prehlásila za neplatné. Usadil som sa v Nitre, kde ma deti neskoršej manželky zoznámili s ich mamou - príjemnou dámou, mojou dnešnou ženou Milkou, pôvodom spod Tatier. Bola to šťastná voľba,“ dodáva spokojne pán Podolan, ktorý aj svoje zdravie a aktivitu vo vysokom veku uznáva ako zásluhu svojej nežnejšej „polovičky“.

Článok pokračuje pod video reklamou