17. máj 2008 o 0:00
„Výletná loď je fabrikou na smeti,“ tvrdí bývalý matróz
Dôvod, prečo sa Michal z Nitry vybral pred siedmimi rokmi za prácou do sveta, bol celkom prozaický – chcel zarobiť viac peňazí ako doma. Zbieral špargľu, pracoval v autoservise v Rakúsku a robil matróza na riečnych výletných lodiach.
„Pandúr“ mal ďalekohľad
Najmä to posledné nesie v sebe nádych romantiky, ale len pre nezainteresovaného človeka. „Práca na lodiach, to bola drina skoro 24 hodín denne, bol to každodenný stres, psychické aj fyzické vypätie,“ spomína Michal, ktorý by už na loď zrejme nešiel.
Vráťme sa však k spomínanej špargli. Jej zber bol po všetkých stránkach veľmi náročný. „Autobusom nás odviezli na pole, kde sme s jednou prestávkou na jedlo pracovali v slnku – v daždi 12 hodín denne. Pre kontrolóra - pandúra, ako som si ho pre seba nazval, sme tam boli len handrami, presnejšie povedané číslami, ktoré sme mali pridelené. Mal ďalekohľad a keď zbadal, že niekto nevyberá špargľu zo zeme podľa predpisu, dofrčal za ním na džípe a zaznačil mu, obrazne povedané, čierny bod. Možno ešte jeden taký a idete domov. Keď bolo málo špargle, platili nás od výkonu, keď jej bolo naopak veľa, platili nás na hodiny,“ hovorí pán Michal. „Jedli sme priamo na poli – to, čo si kto doniesol z domu, kupovať si tam stravu v obchode by bolo vyhadzovaním aj tých málo peňazí, čo sme zarobili. Bývali sme v starom kaštieli, kde sme jedávali pri jednom veľkom stole s drevenou lavicou. Boli to sparťanské podmienky, kvôli ktorým niektorí odchádzali po týždni aj bez dovtedy zarobených peňazí. Brigádoval som tam do konca zberu, teda nejaké tri mesiace. Kto nebol od detstva zvyknutý na fyzickú prácu, ten to nemal šancu vydržať.“
Ako vojenský režim
Ani ďalšia brigáda v rakúskom autoservise nebola „med lízať“. Ako Michal s nechuťou spomína, bola tu ešte väčšia šikana ako pri špargli. Za všetko snáď hovorí to, že spával v prerobenom kuríne...
Nápad zamestnať sa neskôr na výletnej lodi neprišiel celkom náhodou, Michalov ujo je totiž bývalým lodným kapitánom, takže nejakú predstavu o tejto práci už mal. Ale skutočnosť zrejme predčila všetky očakávania – najmä v tom horšom... „V zmluve môžete mať napísané hocičo, na lodi je kapitán „bohom“ a on určí, kedy, čo a ako dlho budete robiť, kedy môžete ísť domov za rodinou. Robil som na dvoch riečnych výletných lodiach spolu šesť rokov a môžem povedať, že to bol vojenský režim. Nároky na matrózov – námorníkov sa stále zvyšujú, neustále musia byť v strehu, po 3-4 hodinách spánku musia byť schopní pokračovať v ťažkej fyzickej práci,“ spomína Michal, ktorý sa plavil najprv na lodi holandskej spoločnosti pod švajčiarskou vlajkou a potom na nemeckej lodi pod luxemburskou a neskôr cyperskou vlajkou.Počas prvého roka bol na prvej návšteve doma po 10 mesiacoch, druhý rok po deviatich.
„Keďže u nás lodnícke školy nie sú a na výletnú riečnu loď sa dá dostať, len keď máte lodnícku prax, dve sezóny som preto pracoval ako lodník na malých výletných lodiach v Bratislave. Každý odplávaný deň praxe na lodi zapisuje kapitán do lodného denníka a lodníckej knižky. Na základe jej slovenskej verzie som si v Nemecku u vodnej polície dal vystaviť nemeckú lodnícku knižku,“ vysvetľuje pán Michal spôsob, ako sa vlastne mohol stať matrózom.
Kotvenie je zaberačka
„Moja prvá loď bola dlhá 110 metrov a mala šírku 11,4 metrov, tá je u všetkých väčších riečnych lodí rovnaká kvôli plavebným komorám. Mala tri poschodia a celkovú výšku 7-8 metrov, aby sa zmestila popod mosty. Keď sa náhodou vplyvom častých dažďov zvýšila hladina rieky, my matrózi – boli sme len traja – sme rýchlo museli rozobrať časť vrchnej „slnečnej paluby“, určenej pre výletníkov.“ Tých bolo na prvej lodi asi 150 plus 40 členov posádky rôznych národností – pracovali ako kuchári, čašníci, chyžné, barmani a námorníci. Najviac tu vraj bolo Maďarov, potom nasledovali Slováci, Srbi, Rumuni i Ukrajinci. Michal sa na lodi nestačil nudiť a vyžívať sa v krásnej plavbe už vôbec nie.
„My, matrózi, sme nepostrádateľní pri kotvení lode. Jeden z nás vyhodí kotvu a konopné lano, tzv. vrhačku na breh, pričom zvyšní dvaja medzitým jeho koniec chytia na brehu. Vrhačka má na opačnom konci karabínu, na ktorú námorník na lodi pripevní oceľové lano. Tí dvaja na brehu oceľové lano ťahajú a slučkou ho zavesia na „bifel“ na brehu. Je to riadna zaberačka, keďže toto všetko sa po sebe opakuje asi 3-4-krát, lebo loď musí byť upevnená zo všetkých strán viacerými lanami,“ vysvetľuje Michal. „Po vypnutí motorov matrózi pripevnia medzi loď a pontón mostík, po ktorom výletníci vychádzajú na breh. Pre nás sa tým práca vôbec nekončí, vzápätí musíme motorovým člnom vynášať do kontajnerov na brehu ťažké vrecia s odpadkami – loď je priam fabrika na smeti, čistiť kefami boky a okná lode, a keďže sa už čochvíľa vrátia aj výletníci z brehu, môžeme sa pripraviť na zdvíhanie kotvy...“
Arab aj brušná tanečnica
Plavebný poriadok je pripravený vždy tak, aby hostia na lodi boli každý deň v inom meste či krajine. Keď výletníci spia, loď sa presúva medzi jednotlivými cieľmi cesty, pričom matróz musí dávať pozor najmä v plavebných komorách, kde sa loď uväzuje a pritom zdvíha alebo klesá podľa výšky hladiny ďalšej plavebnej cesty. „Plavil som sa po Rýne, Mohane, Meinzi a Dunaji až do Čierneho mora. Hostia, o ktorých sa okrem posádky starajú aj sprievodcovia z cestovných kancelárií, u ktorých si objednávajú plavby, boli väčšinou ľudia v dôchodcovskom veku z celej Európy a Ameriky. Povinnosťou posádky bolo raz počas plavby pripraviť pre hostí zábavný program, na ktorom som sa, samozrejme, podieľal aj ja,“ dodal na záver Michal, ktorý v programe vystupoval aj ako brušná tanečnica.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou