Keď sa v PATAGÓNII zrútil počas lezenia a zlomil si dve kosti na nohe, nemyslel na cudziu pomoc. Alpinista Dušan Myslivec z Nitry vedel, že jeho záchrana je len na ňom a jeho kamarátoch. V Patagónii na vežiach Paine, v jednej z klimaticky najdrsnejších oblastí svetového horolezectva, zlaňoval osem hodín s fraktúrou nohy. Bolestivú noc strávil provizórne ošetrený v jaskyni.
Zúrivé víchrice a snehové búrky
Exotická Patagónia na juhu Južnej Ameriky láka horolezcov z celého sveta aj napriek drsným podmienkam a nestálemu počasiu. Orkány, ktoré sú schopné odhodiť dospelého človeka s niekoľko desaťkilovým plecniakom aj o niekoľko metrov, nie sú v oblasti ničím výnimočné. Snehové búrky sú tiež na dennom poriadku.
Národný park Torres del Paine v Chile privítal aj šesticu našich popredných horolezcov. Rozdelili sa do dvoch trojíc. Vladimír Plulík, Milan Packo a Myslivec išli takzvanou anglickou cestou El Regalo de Mwoma.
Patagónia je povestná otrasným počasím. Dvestokilometrové víchrice vyvádzajú každú chvíľu. „Kamaráta s dvadsaťkilovým batohom, ktorý stál vedľa mňa asi tri metre, odhodil poryv vetra do diaľky päť metrov. Úplne nekontrolovateľne ho odhodilo, mňa ten vietor pritom vôbec nezasiahol,“ hovorí Dušan Myslivec.
Úraz vo výškach
Pomalý výstup na pohorie náročnou cestou im prekazil vážny úraz. Dušan Myslivec nešťastne vypadol z previsu asi osem metrov do položeného kúta. „Liezol som previsnutú časť a vytrhol sa mi istiaci bod. Oblúkom som padol na stenu a nohou presne trafil nejaký hrot. Ešte si spomínam, že pred výstupom som sa rozhodoval, či liezť v lezačkách alebo zimných topánkach. Našťastie som si dal zimné, lebo noha by pri takom náraze dopadla ešte oveľa horšie.“
Dušan si úderom o hrot na dvakrát zlomil predkolenie ľavej nohy. Hneď vedel, že sú kosti zlomené, ale napriek poraneniu sa snažil zachovať si chladnú hlavu. „Bol to v prvom rade šok. Povedal som si, že jediný, kto nám môže pomôcť sme my a nikto iný. Vravel som kamarátom, že potrebujem tekutiny, lebo zatiaľ ma to nebolí, ale aj to začne. Neskôr.“
Nohu improvizovane zafixovali. Z popruhov batohu vymontovali hliníkové lišty a spravili z nich dve provizórne dlahy. Zafixovali ich horolezeckými slučkami.
Zostup so zlomenou nohou
Takmer pol kilometra musel zlaňovať Dušan sám a bez pomoci, len s istením kolegu. „Keď človek zlaňuje, sedí v lezeckej sedačke a nohami je opretý o stenu. Tým, že som mal jednu nohu zlomenú, nemohol som sa opierať poriadne o stenu a bolo naozaj ťažké udržať za takýchto podmienok vo výške stabilitu. Vždy som bokom narážal do steny.“ Až po tých niekoľkých krutých stovkách metrov mu mohli pomôcť ostatní alpinisti. Oveľa horšie to však bolo na ľadovci. Tam sa so zlomeninou presúvalo naozaj ťažko.
Stenu zlaňovali takmer osem hodín, v tom čase už začínala víchrica. Privolali aj pomoc a dostali sľub, že po raneného by mohla aj napriek počasiu priletieť helikoptéra. V oblasti to bolo niečo neslýchané, helikoptéra na záchranu do takých výšok kvôli búrlivému a nestabilnému počasiu bežne nelieta. „Dve hodiny ma niesli k nejakej jaskyni, kde sme mali prečkať noc. S vrtuľníkom bol problém, lebo v takýchto výškach a takých podmienkach sa nerobia podobné záchranárske akcie, toto bola jedna z prvých, ak nie úplne prvá. Vzlietnuť s helikoptérou je veľmi nebezpečné. Záchranári mali presné predpovede počasia a presne museli vystihnúť nejakú hodinku, keď mali víchrica a hmla ustúpiť.“
Noc v jaskyni
Zo spacákov urobili na ľadovci kríž a čakali. Noc bola dramatická, bolesť udrela u Dušana naplno. Jeho kamaráti mali so sebou sadru, nohu mohli zafixovať. Dušana Myslivca vytrhol z pochmúrnych myšlienok až hukot vrtuľníka. Zo začiatku tomu nemohol ani uveriť. Napriek krajne nepriaznivému počasiu sa záchranárom podarilo pristáť. „Všetci sme sa neuveriteľne tešili. Vrtuľník bol bez zadných sedadiel, museli ich vyhodiť, aby vzniklo viac miesta. Okrem pilota a navigátora priletel ešte jeden chlap, toho museli nechať na kopci, hoci bol len v teniskách a tenkých nohaviciach. Povedali, že v takomto vetre štyria letieť nemôžu, tak ho nechali s expedíciou.“
Vrtuľník zo 400 kilometrov vzdialenej nemocnice nakoniec bezpečne pristál. Na jeho prílet čakalo niekoľko desiatok novinárov, Dušan Myslivec sa ocitol na titulných stránkach najčítanejších čílskych denníkov. Za všetko mohla výnimočnosť akcie, pretože riziko pri podobných záchranných podujatiach je viac ako vysoké. „Možno si tým urobili aj svoju propagáciu, ale pre mňa bolo podstatné, že ma zachránili. Klobúk dole, bežne sa takto pri lete neriskuje. Chalani neskôr zhodnotili, že ak by ma niesli na nosítkach, možno by to trvalo päť dní. Ktovie, čo by sa dovtedy stalo s ranou,“ hovorí alpinista, ktorý v chilskej nemocnici pobudol takmer tri týždne.
Yosemity: Mekka lezenia
Dušan Myslivec pochodil takmer celý svet. Začal liezť od svojich dvanástich rokov, jeho strýko a bratanec robili v horskej službe, takže inšpiráciu mal kde čerpať. Boli výborní lezci a chlapcovi nosili lezecké časopisy. Kedysi za komunistov sa do zahraničia dalo dostať len cez oficiálnu reprezentáciu. Dnes je to oveľa jednoduchšie. A tak sa Dušan mohol dostať na pozoruhodné miesta. Liezol v Himalájách, Alpách, Patagónii aj Yosemitoch.
A práve Yosemity v USA sa považujú za mekku lezenia. Je to údolie s najťažšími skalnými stenami a výstupmi na svete. Tisícročia ich formovali zosúvajúce sa ľadovce.
Nie každý má techniku, aby preliezol mimoriadne strmé steny. Podľa Dušana je to oblasť, kde sa tvorila lezecká filozofia. „Keď sa človek venuje lezeniu, je to jedna z vecí, po ktorých zatúži. Vo veľkých stenách je dôležité nielen lezenie, ale aj taktika. Ťahá sa tam veľké množstvo materiálu, lezie sa niekedy aj desať dní a tomu je potrebné prispôsobiť množstvo vody aj jedla. Prvý raz som išiel s Lacom Boszorádom. Pár minút chôdze od auta úžasným lesom a takmer sme narazili do obrovského múru zo žuly nazvaného El Capitan. Je to obrovská masa kolmej a previsnutej žuly. Niečo také som nikdy dovtedy nevidel, je to jeden obrovský kolmý múr. Liezli sme cestou The Nose, o ktorej sa hovorí, že je najviac lezená na zemeguli. Je to preexponované ľuďmi, súčasne s nami liezlo možno dvadsať ďalších,“ spomína Dušan Myslivec na svoj prvý kontakt s majestátnym El Capitan.
Keď si neskôr spravil fotomontáž, zistil, že do El Capitan sa „zmestí“ 25 trinásťposchodových domov.
Za štyri dni schudol deväť kíl
Za štyri dni lezenia nechal Dušan Myslivec kdesi na stene deväť kilogramov svojej váhy. Dnes sa len smeje, že El Capitan nie je práve najlepším návodom na odtučňovačky, svoj prudký úbytok hmotnosti skôr pripisuje náročnosti výstupu.
Aj v The Nose zažil jednu nepríjemnosť. Po tme sa zošuchol a spadol, ostal visieť nad previsom dole hlavou asi dvadsať minút. „Mal som zamotanú nohu, nevedel som sa z toho dostať,“ spomína si na krušné chvíle. „Na páse má človek plno rôznych karabín, sú dosť ťažké. Tým, že som ostal visieť ako netopier, karabínky viseli krížom popod mňa.“ Nič príjemné, hlavne nie v noci. Našťastie z celej situácie vyviazol len s doráňaným prstom.
Medzi blokmi steny sú pevné škáry, do ktorých sa dá zachytiť a liezť. Dušan si spomína na horského vodcu, ktorý ich predbehol. Nečudo, veď šesťdesiatnik zliezal stenu už 67. raz. Typický nie je ani vrchol štítu. Vrchol je rovina s borovicami a sekvojami.
Hory sú pre Dušana Myslivca vždy zážitkom. Preto sa do nich rád vracia. A dokázal to aj po smrti troch svojich priateľov v Himalájach. „Vtedy som zvažoval, či budem liezť. Keď sa mne stalo niečo zlé, nevnímal som to tragicky, lebo som si vždy vedel rozanalyzovať, kde som spravil chybu. Ale keď mi zahynuli priatelia, zvažoval som, aký zmysel má lezenie. Človek robí chyby, ale zanevrieť na hory nie je jednoduché. To sa vlastne aninedá.“