Nájde spisovateľ ako ste vy na Slovensku vôbec čitateľa?
- Nie. Nenájde a ani ho nehľadá. Toto písanie je také, že sa neohliadate na to, aký bude čitateľský úspech, je to riziko a vlastne istota, že úspech nebude žiadny, myslím úspech komerčný. Kedysi to možno nebola istota, ale kedy bolo to kedysi? Na to si nepamätám. Možno v 19. storočí, ani vtedy nie. Nikdy také niečo nebolo, aby ten, kto píše len to, čo cíti, z toho mal zároveň obrovský, povedzme, že aj finančný, úspech. Horšie však je, že napríklad Vasilková a podobné autorky píšu to, čo cítia, majú z toho aj úžitok, ale nie je to literatúra, je to spotrebný tovar pre masy. Je spisovateľom výrobca spotrebného tovaru?
A vy nepíšete to, čo cítite?
- Ja áno, ale nemá to žiaden finančný úspech. Počul som jeden názor, dúfam, že je pravdivý, hovoril mi to jeden poľský prekladateľ, ktorý prekladal moju knihu zo slovenčiny. On to vidí tak, že na Slovensku moju knihu prečíta a pochopí možno 500 čitateľov. Toľkí totiž vnímajú veci podobne ako ja. V Poľsku, ktoré má asi 38-miliónov obyvateľov, sa nájde približne 5 alebo 10-tisíc takýchto ľudí a to znamená, že v Poľsku by sa hádam aj dalo uživiť takýmto písaním. Keby sa to vzalo celosvetovo, keby sa niekto stal slávnym, nezávislým, čudným a ešte aj svetoznámym autorom, tak sa mu môže žiť celkom dobre bez inej práce, ale nie ako boháč. Len tak, na hrane. Je to také dobrovoľné odsúdenie sa na to, že keď sa neohliadate na počet predaných kníh, môžete teda písať, čo sa vám zachce, vďaka vydavateľom, ktorí do toho idú, no vyhliadky sú len takéto.
Vaše knihy boli vydané viackrát..
- Boli vydané viackrát, ale šlo len o asi 500-kusové náklady. Nehovoriac napríklad o básnických zbierkach, ktoré vychádzajú možno v 200-kusových nákladoch. Ale ak by niekto chcel tvrdiť, že je to príznakom nejakého úpadku kultúry všeobecne, to vôbec nie je pravda, veď aj v sedemdesiatych rokoch alebo aj neskôr vyšli najúžasnejšie zbierky, myslím tým napríklad Jána Ondruša, v náklade 200 - 700 kusov. Bolo to vždy tak.
Existuje v dnešnej dobe ešte čitateľ?
- Sú ľudia, ktorí tvrdia, že ich čítanie zdržiava, ale to sú tí ľudia, ktorí potom niekde vyhlásia, že toto je taká uponáhľaná doba a oni nemajú čas. Podľa mňa toto vôbec nie je uponáhľaná doba, je taká istá ako doby predtým. Podľa mňa sa dokonca noviny čítajú viac ako kedykoľvek v minulosti. Čítajú sa síce na internete, a to už potom nie sú noviny? Ja si napríklad prečítam článok z internetových novín, a o polhodinu si prečítam ďalší, nový, je to vzrušujúce dobrodružstvo, ako sa obsah novín vyvíja doslova „za pochodu“. Možno printové noviny by mohli zaznamenať úpadok, ale zvláštne je, že žijú ďalej. Takže asi sa to nestalo.
Kedysi ste nemohli, alebo nechceli tvoriť lebo ste vedeli, že nemôže tvoriť vzhľadom na politiku. Dnes vás politika stále ovplyvňuje?
- Samozrejme. Predovšetkým, dnes sa opakuje situácia, ktorá tu nastala prvý raz približne v roku 1993. Máme tu to, čo samotný pán prezident nazýva presnými slovami, keď teda hovorí, že cíti národne a myslí sociálne, alebo to hovorí v opačnom poradí? Tak to je vyjadrenie, z ktorého mne vychádza národný socializmus. Ak vieme, o čom hovoríme. Je to veľmi nebezpečné spojenie, národné so sociálnym. A toto sa tu presadzuje každou chvíľou viac a viac. Je čoraz zrejmejšie, že slovenská literatúra, čo sa printových médií týka, je rozdelená na dva tábory, na časopisy národne socialisticky orientované a na časopisy občianske, povedzme „európskejšie“, bez extrémneho akcentu na „národ“. Na každom kroku je tu politika a celý môj životný pocit je ovplyvňovaný hrozbou, že o chvíľu sa možno zasa staneme čiernou dierou Európy, mentálnou čiernou dierou. Životný postoj mi teda politika ovplyvňuje, ale tvorbu, dúfam, veľmi nie. Ale, vlastne ani životný pocit už veľmi nie, lebo môj životný pocit už sotva možno zhoršiť. V rokoch 1999 – 2006 nebola politika pre mňa podstatná, neprinášala nič extra hrozivé. Dnes je to zas iné. Prekáža mi dnešná politická rétorika, rast nacionalizmu, aj u opozície. Situácia sa odráža aj na tom, že napríklad väčšina mojich najlepších priateľov je už v zahraničí. Alebo, iná vec, aj nový tlačový zákon je veľmi zlým signálom. Hoci už ani veľmi nemá čo signalizovať.
Kedy sa dočkáme ďalšej knihy?
Mala by vyjsť čoskoro, pod názvom Cudzí. Slovo „cudzí“ v tomto prípade treba vnímať aj v singulári, aj v pluráli, plus zároveň aj ako charakteristiku autora. Inak povedané, vždy mi záležalo na názvoch kníh, na tom, aby mali viacero konotácií, aby už sám názov rozohral s prípadným čitateľom hru významov a asociácií. Knižka obsahuje, pokiaľ si spomínam, dvadsaťdeväť textov, od krátkych poloaforizmov až po dlhšie obrazy zo života niektorých čudných jedincov. Obálku a ilustrácie robil perspektívny mladý výtvarník z Nových Zámkov, Dalibor Kristek. Myslím, že aspoň jeho čakajú v živote ešte veľké úspechy.
EVA BELAŇOVÁ
