Roj včiel dokáže chytiť aj do čapice
Z jeho troch súrodencov krátko včeláril mladší brat a zároveň jeho sused Milan (58), ktorý teraz záhradníči. Ľubomír zostáva včelárskemu remeslu verný. Prizeral sa otcovi už ako desaťročný, od dvanástich mi pomáhal. Vtedy mali 70 rodín. Samostatne začal včeláriť 1. 11. 1975, od roku 1979 si vedie Denník výsledkov včelárenia. Prvá veta je z jesene 1979: „Zakúpil som si 5 rodín v starých úľoch, miera 27,5 krát 42 cm od Paľa báčiho Kardoša za 1000 Kčs…“ Ako správny včelár má čo robiť po celý rok: v zime pripravuje rámiky, čistí a dezinfikuje úle; na jar všetko pripraví na leto; v lete preváža včelstvá za zdrojom, pravidelne vyrezáva tzv. trúdovinu, kde sa najviac zdržuje škodca klieštik, pridáva medzistienky, nadstavuje nástavky a vytáča med vždy po odkvete. Niekedy mu pomôže manželka Marta (55) a jediný syn Igor (35). Na prínos medu bol doteraz najhorší rok 1989, kedy vraj s pádom komunizmu „padlo“ veľa včiel a najlepší rok 2003, kedy mali dostatok medu repkového, agátového, slnečnicového, aj lesného.
Roky hojnosti aj strádania
Ľubomír pracuje v Poľnohospodárskom družstve v Dolnom Ohaji od roku 1975. Má na starosti bezpečnosť, požiarnu a civilnú ochranu, v lete obsluhuje plynovú sušičku. Absolvoval trojročnú učňovskú školu konzervárne, počas 19-mesačnej vojenskej službe v Prahe zažil príchod Rusov do vtedajšieho hlavného mesta Československa v roku 1968. V osemnástich sa druhýkrát narodil, keď sa po týždni zobudil z kómy po tom, čo prekonal haváriu na motorke. Oženil sa s Martou Očadlíkovou z Hulu, začiatkom roka 1973 sa im narodil syn Igor. Spoločne s manželkou Martou spomína na rok 1984: „V deň sv. prijímania syna Igora sme sa poobede vybrali k včeličkám na Mariánsku Čeľaď. Bola krásna jar, teplučko, všade vôkol kvitol agát. Po krásnom slnečnom počasí nás chytila prietrž mračien. Vtedy tam bola ešte len poľná cesta, takže nám zapadlo auto. Brodiac sa po kolená v blate sme krížom cez les peši vybrali na Podhájsku. Odtiaľ sme šli vlakom na Hul a zmoknutí do nitky pešo domov. Boli sme mladší, zdravší, odolnejší…“ V roku 1986 bola vraj po agáte „manna“ – medovica, lesný ojedinelý tmavý med. V tom čase bola Marta v nemocnici a otec Jozef jej takto povedal do telefónu: „Marti, musím ísť Ľubovi pomôcť. Tečie vám po kolesách med, toľko ho máte!“ „Včely boli pri agáte, no začal padať ľadovec, ktorý zničil všetok agát. V období slnečnice som ich traktorom previezol z Podhájskej do chotára, nachádzajúcom sa v strede trojuholníka medzi Podhájskou, Maňou a Hulom, pri soche Panny Márie. Keďže včely sa v lesnom prostredí zotavili a zosilneli, na parcele, plnej slnečných kvetov sa iste cítili ako v raji. Počúval som ich bzukot a vnímal som to ako najkrajšiu melódiu svojho života. Zo slnečnice sme mali toľko medu, koľko inokedy za celý rok.“
Keď vyhynú včely, zahynú i ľudia
Včelie medzistienky chodí vymieňať za vosk do Svätého Petra, odkiaľ si vždy prinesie peknú sviečku z včelieho vosku. Ničím neplytvá, odloží aj najmenšiu omrvinku vosku. Na jeho dvore môžeme pozorovať sýkorky, drozdy, stehlíkov, hrdličky… Chráni nielen vtáčiky, ale i rastliny. Každý agát, ktorý vzíde zo semiačka v priebehu roka, presádza k ceste. „Keď sa ešte ľudia vozili na vozoch či kočoch, veľmi si agáty chránili - pod nimi jedávali a drevo niekedy používali ako palivo. Stromy vypílili, ale aj nové zasadili. Podľa včelárov agát – to je nádej alebo sklamanie včelára.“ Z jedného pekného panenského miesta, kde kedysi mával včely, ľudia spravili smetisko. Je to smutný pohľad. Ľubomír to síce neovplyvní, ale svojou prácou so včelami (v jednom úli ich je 10 – 15 000) prispieva k ochrane životného prostredia. Vraj keď vyhynú včely, zahynú i ľudia. Má typickú povahu „priateľa včelára“. Je zapisovateľom a členom výboru ZO Slovenského zväzu včelárov Šuranoch. Rád chodieva na výstavy. Bol už takmer na všetkých miestach na Slovensku, v zahraničí v Brne. V Dolnom Ohaji kedysi včeláril aj kňaz Juraj Holček (pôsobil vo farnosti v rokoch 1848 – 1865). V súčasnosti okrem Ľubomíra Korompayho tejto záľube holduje napríklad starosta Pavol Slobodník.
JANA SLOBODNÍKOVÁ
