Celú cestu domov cúval, nevedel naštartovať motor dopredu

SVIŠTIACI VIETOR vo vlasoch, letné slnko nad hlavou a polia ubiehajúce po oboch stranách cesty. Toto všetko sa dá zažiť vezúc sa v kabriolete, možno vo vlečke traktora, alebo len tak, na bicykli. Ale skúste sa odviezť v „miniautíčku“, v takom istom, na ak

om unikal Josef Abrhám v známej českej komédii Vrchní, prchni! Zážitok na nezaplatenie! Nám sa podarilo nájsť človeka, ktorý sa nielenže v podobnej „mašinke“ viezol, ale ich aj sám vyrába. Dalibor Bubla z Preselian sa môže pýšiť štyrmi krásnymi velorexmi, ktoré si dosiaľ zostrojil. „Manžel okrem toho, že má rovnaké krstné meno a vozí sa na rovnakom aute ako filmový hrdina, je takisto veľkým výmyselníkom,“ prezrádza so smiechom manželka Eva. Niet preto divu, že Vrchní, prchni! je u Bublovcov jednou z najobľúbenejších komédií. Auto či motorka? Niekto zbiera známky, iný odznaky, Dalibor Bubla velorexy. Pre nezasvätených, nejde ani tak celkom o auto, ale o motorku, presnejšie značku motocykla. „V poslednej dobe často cestujeme do susedných Čiech, kam chodíme na zrazy veteránov alebo po potrebné súčiastky. Raz sme takto zastavili na jednom parkovisku a správca od nás pýtal peniaze za parkovné. Na tabuli však stálo, že za motocykle platiť netreba. Museli sme mu ukázať technický preukaz, lebo nám nechcel veriť, že to, na čom sme pricestovali, nie je auto,“ opisuje Dalibor Bubla úsmevnú príhodu. Velorex je značkou motocyklov, s výrobou ktorých začali niekedy v päťdesiatych rokoch bratia Stránski z Hradca Králové. Z motorky si požičali kolesá a motor, konštrukciu obšili koženkou a šikovné „autíčko“ bolo na svete. Stroj s konštrukčnou rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu vážil 310 kilogramov a v tých časoch cenou konkuroval výkonnejším príbuzným trabantu a Fiatu 500. Prvé velorexy dostali meno oskary a slúžili telesne postihnutým. Páky boli špeciálne prispôsobené pre hendikepovaných občanov, brzda aj spojka sa dali ľahko ovládať rukou. Vyrábali sa v trojkolesovom aj štvorkolesovom prevedení, ale druhý typ vytlačil už spomínaný trabant. V Československu bola výroba velorexov postupne zastavená, dnes by ste ich v predajniach darmo hľadali. Naháňal ho policajt Dalibor Bubla patril už od detstva ku chlapcom, ktorých svet rýchlych strojov nesmierne priťahoval. V siedmich rokoch ho o čosi starší sused zobral previezť sa na Pionieri. Tak sa mu to zapáčilo, že sa na motorke po čase vozil úplne sám. Pri jednej takejto jazde ho uvidel policajt. „Začal ma naháňať a ja namiesto toho, aby som zastal, som uháňal, ako sa len dalo. Ibaže policajt dobre vedel, kto som. Nepomohlo ani, ked som odhodil motorku do kríkov a utekal som. Chytil ma a poriadne ma vyhrešil. K motorke ma rodičia potom už nepustili,“ spomína Dalibor. Neskôr v šiestej triede si zostrojil svoju prvú motokáru. Ale nie hocijakú, aké mali všetci ostatní chlapci v jeho veku, on na ňu pripevnil motor z motorky. „Na svoju prvú motokáru som bol veľmi hrdý. Ako starší som postupne vystriedal viacero motoriek, ale hocikedy sa stávalo, že ma počas jazdy prekvapil dážď. Keďže peňazí nebolo na-zvyš, rozhodol som sa kúpiť si velorex. Mal som vtedy 21 rokov. A už vtedy si kamaráti z toho uťahovali, jeden mi hovorí: Musíš ma zobrať na víkend do Tatier a svokru dáme na strechu.“ Prehadzoval im cez hlavy deky Dievčatá na velorex Dalibor Bubla nebalil. „Práve naopak, keď som šiel po zábave nejakú odprevadiť a ona uvidela na parkovisku moje auto, nechcela nastúpiť. Ale ja som ich vždy vedel presvedčiť. Počas jazdy som každej prehodil cez hlavu deku a dotyčná vystúpila až vtedy, keď sme prešli za mesto,“ prezrádza. Ani svoju budúcu manželku Evičku na autá nenahovoril. „Kdeže, hneď po svadbe vstúpila do garáže, pozrela na starý velorex, čo som vtedy mal a zahlásila: „A toto pôjde preč!“ Ešteže si odvtedy na moju záľubu zvykla a dnes ju presviedčam, nech sama skúsi šoférovať hoc aj velorex. Keď sa na tom človek povozí, veľmi sa mu to zapáči. Rád by som sa s ním vybral aj do Chorvátska alebo do Bulharska na dovolenku, ale ona veľmi nechce, lebo vie, že by som sa celú dovolenku iba vozil.“ Podľa Daliborových slov má jeho „autíčko“ úspech najmä u detí. Kamkoľvek príde, nevedia sa vynadívať, pasuje im svojou veľkosťou. „Takisto púta pozornosť ľudí z okoloidúcich áut, keď s ním idem po ceste. Už sa mi dokonca stalo, že si ma aj fotili. A taktiež policajti, tí ma často zastavujú zo zvedavosti. Minule ma jeden zastavil a pýta sa ma, že čo mám v prednom kufri. A ja mu na to, že nohy.“ Povedal zatrúb - zatrúbil som, zasvieť - zasvietil som Velorexy majú viacero „fínt“, ktoré je dobré poznať. Jednou z nich je to, že ich motory majú štyri rýchlosti - dopredu aj dozadu. Ak motor naštartujete a následne vypnete, môže sa stať, že na druhý pokus už pôjdete dozadu. „Vo vnútri sa nachádza špeciálna páčka, ktorú musíte vždy potiahnuť, ak chcete motor znova rozkrútiť dopredu. Jeden môj kamarát si prvýkrát kúpil velorex a stalo sa, že vždy, keď ho naštartoval, cúval dozadu, nie a nie pohnúť auto opačným smerom. Niekoľko kilometrov preto cúval domov a na druhý deň mal poriadnu svalovicu na krku,“ smeje sa. Ani technické kontroly nie sú jednoduchou záležitosťou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. „Ja mám velorexy s troma kolesami, no a keď som prišiel na kontrolu, nemohol som vyjsť na rampu. Rozmýšľali sme, ako inak skontrolovať auto. Kontrola sa preto robila štýlom: Zatrúbte! Zatrúbil som. Zasvieťte! Tak som zasvietil. Nakoniec sa šiel kontrolór so mnou previezť, aby auto odskúšal počas jazdy,“ rozpráva ďalšiu z nespočetných príhod Dalibor Bubla. Chceli mi zaň dať kabriolet „Posledný velorex som začal robiť v októbri a povedal som si, že do leta bude hotový. Spolu s mladším synom Daliborom sme pracovali dni a noci, sedem mesiacov, ale stihli sme to. Už mi zaň aj núkali 160-tisíc a jeden ho chcel vymeniť za kabriolet, ale ja som nesúhlasil. S velorexmi chodievame na zrazy veteránov a tam je najväčšou pýchou práve auto zostrojené vlastnými rukami,“ hovorí Dalibor Bubla. Na zrazoch sa stretávajú s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote venujú rôznym profesiám. Nájdete medzi nimi doktorov, právnikov, inžinierov. Všetkých však spája spoločná láska k veteránom. „Každý rok sa snažíme chodiť na najväčší zraz v okolí - do Boskovíc pri Brne. Tam som sa stretol aj s priekopníkom vo výrobe velorexov Mojmírom Stránskym, ktorý má už úctyhodných 82 rokov. Doteraz som na tieto aktivity nemal veľa času, pretože som chcel najprv zabezpečiť seba a svoju rodinu, vychovať deti. Až teraz nadišiel ten správny čas a ja sa môžem konečne venovať svojmu koníčku intenzívnejšie.“

Autor: ZUZANA BLAHUTOVÁ