17. júl 2008 o 14:48
Každá matka chce, aby jej dieťa žilo život, ktorý si naozaj zaslúži
NEŠŤASTIE NECHODÍ PO HORÁCH, často si radšej vyberie ľudí, ktorým jediný okamih dokáže zmeniť život od základov. Radosť z každého nového rána vystrieda strach o blízkeho, boj o jeho zdravie a nové povinnosti. Svoje o tom vedia aj Klemanovci z Diviak n
ad Nitricou. Vlani takmer prišli o syna a brata Dušana (25), ktorý ostal po ťažkej dopravnej nehode v bdelej kóme.
Motorka bola jeho vášňou
Dušan Kleman je vyučený automechanik, k autám a motorkám mal od malička vrelý vzťah. Prvý motocykel dostal už ako sedemročný. Podľa jeho brata Dávida (22) sa mu táto vášeň stala osudnou. Aj napriek tomu, že bol dobrý vodič, ktorý nikdy zbytočne neriskoval, minulý rok v septembri mal v Nitrianskych Sučanoch vážnu dopravnú nehodu na motorke. Zrážka s autom, ktoré mu nedalo prednosť, ho takmer pripravila o život a zobrala mu to najcennejšie - zdravie.
Dávid na osudný deň spomína so smútkom v hlase: „Bol som posledný, s kým sa pred nehodou rozprával. Prízvukoval som mu, aby išiel opatrne, prisľúbil, že tak urobí a onedlho sa vráti. Už však neprišiel.“
Malý zázrak
Dušanove šance na prežitie boli podľa lekárov takmer nulové. Utrpel silné zranenie mozgu, zlomil si obe nohy, natrhol pľúca, poranil ruku. Dva mesiace v nemocnici dýchal s pomocou prístrojov a zlepšenie jeho stavu bolo v nedohľadne. Až raz nastala zmena. „Prišli sme ho navštíviť a dozvedeli sme sa, že sa prvýkrát sám nadýchol. Cítili sme obrovskú radosť a zároveň vieru, že sa nevzdá a svoj krutý údel prekoná,“ vysvetlila Dušanova mama Ingrid. Zdanlivo malé, no pre Klemanovcov obrovské úspechy sa dostavili postupne. Dušan začal sám dýchať a po čase otvoril oči. Stále však nedokáže ovládať svaly, je imobilný a takmer nereaguje na podnety.
Majú novú nádej
Klemanovci Dušana navštevovali v nemocnici každý deň. S napätím čakali na každý jeho nádych, pohľad či iný náznak zlepšenia. Ingrid tvrdí, že „vždy bol veľký bojovník, o čom nás presvedčil aj po nehode. Nemieni sa vzdať a všetkým chce dokázať, že sa z toho dostane. Práve preto stále dúfame, že príde čas, keď bude môcť sám pre- hltnúť jedlo, keď odpovie na naše otázky, povie, čo ho teší a trápi. Neveríme, že toto je to posledné, čo dokázal.“
Deti jej môžu závidieť
Ingrid si nevie predstaviť opateru o Dušana bez pomoci svojich synov Dávida a Daniela. „Mám úžasné deti, mnohí mi ich môžu skutočne závidieť. Náš život sa po nehode radikálne zmenil, chlapci mi pomáhajú, ako sa dá. Musela som ostať doma, Dávid, ktorý študoval dve vysoké školy, jednu opustil, aby sa mohol zamestnať a finančne nám pomôcť. Daniel už má svoju rodinu, o ktorú sa stará, no jeho pomoc je takisto neoceniteľná,“ vysvetlila. Všetci sa snažia, aby Dušanovi nič nechýbalo, venujú sa mu celé dni, cvičia s ním. Je však aj na ňom, aby o svoj život zabojoval, aby bol aspoň sčasti taký, ako kedysi.
Nevyhnutné sú však aj zdravotnícke úkony, ktoré potrebuje, no na tie nemá rodina dostatok peňazí. „Dušan by potreboval absolvovať pobyt v hyperbarickej komore, no poisťovne takéto liečenie nepreplácajú. Hlavne preto, že pacienti s podobným osudom pre ne nie sú perspektívni."
Bojujú, ako vedia
Klemanovci sa museli zmieriť s tým, že Dušan zatiaľ nedostáva žiadne peniaze. „Na invalidný dôchodok ešte nemá nárok. Teraz čakáme na rozhodnutie súdu, či budem ustanovená za jeho opatrovníčku. Zatiaľ totiž nemôžeme za neho takmer nič vybaviť. Dúfam však, že sa to čoskoro zmení,“ zamyslela sa Ingrid. Stále je však pre nich najdôležitejšie, že Dušan žije aj napriek nepriaznivým prognózam lekárov. Venujú mu množstvo času a ich jediným prianím je, aby sa postupne uzdravoval. „Môžeme však chcieť pre neho urobiť všetko na svete, pokiaľ na to nemáme, ostanú nám len oči pre plač. Súhlasím, že peniaze nie sú najdôležitejšie, no platí to len v prípade, keď je človek zdravý a má prácu. Vtedy má pochopiteľne iné priority, ako rodinu či radosť z detí,“ myslí si Dušanova matka.
Skvelý brat
„Dušan bol a stále je náš skvelý brat. Veľa ma naučil, vždy sme si dobre rozumeli. Ochotne pomáhal tým, ktorí to potrebovali, nikdy v tomto smere nezaváhal. Mrzí ma, že mu to nebolo opätované. Z veľkého množstva známych a kamarátov ostali možno piati, ktorí sa ešte dnes na neho opýtajú alebo ho navštívia. Ostatní sa mu otočili chrbtom,“ konštatuje Dávid. Dušan však má stále svoju rodinu, ktorá stojí pri ňom. Snažia sa robiť všetko preto, aby mu pripomenuli predchádzajúci život a tak aspoň trochu spríjemnili každodennú rutinu. Ako povedal Dávid, „keď je pekne, zoberiem ho von, kde opravujem autá.“ Chcú mu pripomínať známe ruchy, podnety a pachy, s ktorými kedysi prichádzal do kontaktu.
Zaslúži si iný život
Pri spomienke na minulosť sa Ingrid natisli do očí slzy. „Spomínam si, aký dobrý vzťah mali medzi sebou moji synovia a ako rada som sa prizerala ich priateľskému doťahovaniu typickému pre mladých chalanov. Dnes je všetko inak, Dušana sme však ľúbiť neprestali a veríme, že to zase bude aspoň trochu také ako kedysi. Každá matka chce, aby jej dieťa žilo život, ktorý si zaslúži. Viem, že Dušan už nikdy nebude ako predtým, no najväčšiu radosť by mi urobilo, keby mi mohol povedať, čo má na srdci,“ zamyslela sa Ingrid. Zároveň však uvažuje, či nehoda jej syna bola na niečo dobrá alebo malo ísť o varovanie. Na tieto otázky však odpoveď nepozná.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou