Za pasenie husí dostala tyrkysové šaty
„Narodila som sa v Nitre, v júli v roku 1955. Svoje detstvo som však prežila
v Lužiankach, v starom sedliackom dome s hospodárskymi prístavbami, dvorom, záhradou
a takmer jednohektárovým vinohradom, ktorý bol dedovou pýchou. Pre malú zvedavú bytosť bolo záhadných a zaujímavých miest nadostač,“ spomína na svoje detstvo Marta Hučková. „Jedným z nich bola povala v prístavbe. Vtedy som mohla mať tak asi štyri roky - nepozorovane som sa stratila z dohľadu mamky a vydala sa na prieskum. Po asi trojmetrovom rebríku som sa vyštverala na povalu, kde som objavila okrem iných nepotrebných vecí
i veľkú drevenú bedňu. „Čo asi v nej je?“ Otvorila som veko a objavila porcelánovú súpravu, ktorú rodičia dostali k svadbe. Ani chvíľu som neváhala a začala som postupne rozkladať kvietkované taniere, misy, omáčniky, šáločky s podšálkami a začala servírovať – prah z hlinenej podlahy! So svojou prácou som bola výsostne spokojná.“
Nie však jej rodičia, ktorí malú Martu hľadali a nevedeli, kam som sa stratila.
Až nakoniec ich napadla povala. Tam ju našli a vlastne si vydýchli, pretože za záhradou
a vinicou bola rieka Nitra. Mohlo sa stať všeličo...
„Moje detstvo bolo úžasné. Veľmi rada si spomínam i na starkých z otcovej strany, ktorí žili v Čabe. Tiež mali hospodárstvo s hydinou, ovcami, kravami i koňmi. Ako päťročná som bola „pasáčkou" husí. Na dedine bolo zvykom, že po prázdninách tí chlapci a dievčatá, ktorí celé leto pásli husi alebo kravy, dostali od gazdu výslužku. Buď to boli peniaze alebo šaty či oblek. Ja som za svoju „službu“ dostala krásne skladané tmavotyrkysové šatôčky s golierikom s vyšívanými kvietkami. Veľmi som sa im tešila. A keď sa ma teta spýtala, či aj na budúci rok budem pásť, odvetila som huncútsky – nie,“ prezradila so smiechom Marta Hučková. Nasledujúce letá počas školských prázd-nin však už pásavala dve kravy. Stretávala sa tu s ostatnými „pasáčkami a pasákmi“ na veľkej lúke so starými vŕbami medzi novým a starým potokom. Tu sa aj zahrali, okúpali v potoku, na jeseň poopekali kukuricu alebo zemiaky v pahrebe. Chránili dozrievajúce obilie. Školské roky na Základnej škole v Lužiankach ubehli malej Marte rýchlo. Na škole v tom období fungovalo veľa záujmových krúžkov, do ktorých sa spolu so štyrmi spolužiačkami rada angažovala - či to už boli ručné práce, zdravotný alebo hasičský krúžok.
„Pamätám sa, ako sme boli zaradené do hliadok počas leta, keď dozrievalo obilie. Strážili sme železničný most nad riekou Nitrou, aby sa obilie nezapálilo od iskier. S fľašou vody a chlebom sme štyri hodiny plnili tieto svoje pionierske povinnosti. Požiarnici, našťastie, zasahovať nemuseli,“ spomína Hučková. „Vo voľnom čase sme mali množstvo času na huncútstva pri vtedy ešte čistej a priezračnej rieke Nitre. Hry na Indiánov, vojakov, skrývačky, kúpanie... Súťažili sme, kto dlhšie vydrží pod vodou, kto ďalej dopláva, a to nie iba tak, ale s kameňom pod vodou. Tieto nezbednosti sa mi jedného dňa mohli stať osudnými. Kamarát vytiahol na rieku kanoe, nasadli sme ešte asi tri priateľky a plávali po prúde rieky. Keďže sme vystrájali, čln sa zrazu prevrhol a popadali sme do vody. Vtedy som prežila prvú hrôzu v živote, strach z toho, že sa môžem utopiť. Totiž šnúra z kanoe sa mi akosi omotala okolo ruky a ja som sa zo všetkých síl snažila dostať nad hladinu. Našťastie sa mi to podarilo. Nebolo mi však všetko jedno. Rodičia sa nikdy nedozvedeli o tejto príhode. Odvtedy som si dávala skutočne dobrý pozor a do kanoe som už v živote nesadla,“ prezradila Marta Hučková „hororovú“ príhodu z detstva.
Šikovná hádzanárka
„Začiatkom 70-tych rokov v Lužiankach prekvital hádzanársky šport, ak si dobre pamätám, vtedy sa tam hrala II. liga. Spomínam si na tieto udalosti i z toho dôvodu, že na ZŠ v Lužiankach bol výborný pedagóg a telocvikár Peter Komora, ktorý si vybral v šiestom ročníku žiačky a začal s nimi trénovať hádzanú. Síce som bola šťúpla, s výškou asi 130 cm, ale také šidlo. Nebol pre mňa problém, keďže som trénovala, preskočiť švédsku bedňu, samozrejme, s odrazovým mostíkom,“ hovorí o svojej športovej minulosti nitrianska kurátorka. „Doposiaľ rada spomínam na krásne zážitky z hádzanárskych turnajov, na zápasy, sústredenia a priateľstvá.
Rok 1970 - rozlúčka so základnou školou. Prijímacie pohovory na stredné školy nás síce rozdelili, ale hádzanú sme hrávali vlastne až do dvadsiatky, niektoré i dlhšie. Stredná všeobecno-vzdelávacia škola bola náročná nielen na učivo, ale i čas. Aj tu som reprezentovala triedu najmä na športových hrách, na súťaži Beh Smeny som ako 17-ročná vyhrala I. miesto.“
Ako ďalej prezradila, tiež tu fungoval školský spevokol pod vedením profesora Ladislava Korčeka. Bol to vraj takmer stočlenný spevokol, v ktorom „vyrastali“ súčasný operný spevák Peter Mikuláš, dnešný riaditeľ DAB Nitra Ján Greššo, kulturista a tréner Július Karabínoš a mnohí iní. „V škole bolo fajn, ale bola som rada, že ju už mám za sebou.
To sa písal rok 1973,“ dodala. Sen o štúdiu umenia sa jej na tretíkrát splnil
Maturovala ako sedemnásťročná, vlastne ešte nevedela, čím chce byť. Veľmi rada písala poéziu, rada kreslila a maľovala. Po maturite sa zamestnala v Bratislave. Prečo sa rozhodla pre štúdium umenia?
„Vždy som k nemu inklinovala a veľmi dôležitým momentom v roku 1976 bolo moje druhé zamestnanie – Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave. Tu som začínala ako referentka. Svet umenia a ľudí ma očaril, obdivovala som tvorivú prácu svojich kolegýň, kolegov kunsthistorikov, a samozrejme, samotné umenie. Umenie ma oslovilo, priamo fascinovalo. Tak veľmi som chcela vedieť veľa o umení, rozumieť reči výtvarných diel.
Môj prvý i druhý pokus o prijatie na dejiny umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave bol neúspešný. Vlastne až na tretíkrát som bola prijatá na Katedru estetiky a vied o umení. Splnil sa môj sen a ja som začala študovať popri zamestnaní, školu som skončila v roku 1983,“ hovorí Matra Hučková.
Pochádza zo skromných pomerov. Počas štúdia na strednej škole poberala prospechové
a sociálne štipendium. Najskôr si chcela zarobiť, cestovať, i keď iba po Slovensku.
V Bratislave sa zamestnala v podniku Domáce potreby a tam mala možnosť cestovať po celom Západoslovenskom kraji. „Potom mi šťastena dopriala pracovať v oblasti výtvarného umenia – už v spomenutom Slovenskom fonde výtvarných umení. Tu som stretla mnohých krásnych a výnimočných ľudí. Medzietapou v tomto zamestnaní popri štúdiu bola aj stáž na Ministerstve kultúry SR. Vtedy bol ministrom kultúry bol významný slovenský poet Miroslav Válek. Rada si spomínam na toto obdobie. Mala som možnosť pracovať s ľuďmi, ktorí tvorili i históriu dneška,“ spomína Hučková. Karel Kryl na kapustnici. V roku 1985 odišla z Bratislavy do Nitry. V tom roku sa jej narodil syn Vladimír, o desať rokov dcéra Kristína Alexandra.
„Neskôr som nastúpila do zamestnania v Diele Nitra - vtedy som spoznala výnimočnú osobnosť Štefana Valenta. Ešte i dnes si spomínam na jeho obdivuhodnú pamäť, ktorú mal až do posledných chvíľ svojho života. Odišiel v tichosti pol roka pred dovŕšením svojej storočnice,“ hovorí Hučková.
„Vrátim sa ešte k obdobiu po nežnej revolúcii. V tom období som pracovala v nitrianskom Diele. Eufória z konca socializmu sa odrážala i v kultúre. V hudobnej oblasti v tom období zaznamenali veľký boom koncerty Karla Kryla. Jedného dňa navštívil i Nitru. Keďže bol keramik, neodolal a nazrel aj do Diela. V prvom momente som neverila vlastným očiam. Prišiel v sprievode istého známeho Nitrana, ktorý ma Karlovi predstavil. V nemom úžase som ich počas spoločnej debaty spontánne pozvala k nám domov na kapustnicu. Veľmi radi prijali. Doma sme však nemali Krylov obľúbený rum, ale niekto pre jeho „pitivo“ zbehol do blízkeho obchodíka. Ku koncu návštevy daroval vtedy môjmu šesťročnému synovi kresbu s jeho mníchovskou adresou a platňu, na ktorú mu napísal venovanie „Ahoj, synáčku“. Veľmi si to vážim, z času na čas si ju vypočujeme a zaspomíname na túto vzácnu návštevu. Škoda, že musel tak skoro odísť...,“ prezradila nevšednú príhodu pani Marta.
V roku 1997 začala pracovať v Nitrianskej galérii na podnet vtedajšej riaditeľky Oľgy Csákayovej. Patrí k tým šťastlivcom, pre ktorých je práca koníčkom. Vo svojej práci okrem množstva domácich výstav prezentovala tvorbu nitrianskych výtvarníkov i v zahraničí.
Nemá pocit, že starne, ale dozrieva...
Rok 2003 bol pre Martu Hučkovú náročným. V rámci Nitrianskej galérie i externe dokázala uviesť vyše dvadsať výstav. Výstavu, ktorú mala otvoriť dlhoročnému priateľovi grafikovi
a maliarovi Jankovi Huňadymu, už z vyčerpania nedokázala otvoriť, zastúpila ju bývalá kolegyňa Martina Smolková.
„Veľmi krásne boli slová autora, ktoré predniesol na vernisáži: „Dnes mám pri sebe „Tri grácie“ – nielen v mojom diele, ale i prítomné, ktoré podporovali a podporujú moje výtvarné úsilie: Eva Kapsová (dnes riaditeľka Katedry estetiky na UKF v Nitre), Martina Smolková, pedagogička na Strednej škole v Topoľčanoch a Marta Hučková. Napriek tomu,
že som výstavu nerealizovala, bolo to pre mňa veľmi priateľské pochopenie z jeho strany,“ spomína Hučková na „perné“ obdobie.
„Dnes sa naplno venujem umeniu a písaniu, o ktorom som v detstve vždy snívala. Mám množstvo priateľov v oblasti literatúry i výtvarného kumštu a nesmierne si ich vážim. Súčasne však ako kurátorka galérie spoznávam tvorbu mladých, ambicióznych výtvarníkov
a som rada, že im môžem podať pomocnú ruku a prezentovať ich umenie verejnosti,“ dodala Marta Hučková, ktorá podľa svojich slov nemá pocit, že starne, ale dozrieva.
