„Otec bol spravodlivý
a tolerantný“
Štefan Valent sa narodil v roku 1908 v Nitre, vyrastal na Podzámskej ulici, v roku 1927 maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu Tomáša Červeňa v Nitre. Právnické štúdiá na Právnickej fakulte UK v Bratislave ukončil v roku 1932. Bol právnikom, krajským prokurátorom, znalcom výtvarného umenia, zakladateľom a riaditeľom Nitrianskej galérie, organizátorom kultúrneho života, ale aj úspešným športovcom. Celý život zostal verný Nitre, i keď svojho času mal aj ponuku pracovať na Ministerstve spravodlivosti v Prahe.
V roku 1941 sa mladý Štefan oženil s Magdalénou Knotekovou, mali spolu dve deti - dcéru Magdalénu a syna Štefana. Aký bol vlastne Štefan Valent ako otec? „Ťažko sa mi na to dnes spomína, vtedy som sa na neho pozeral detským či mládeneckým pohľadom. Pamätám si hromadu zákazov, príkazov a poučení, ale bol spravodlivý a tolerantný. Niekedy som dostal aj „pár pedagogických“ poza uši, ale právnická prax ho viedla skôr k zmierlivému riešeniu problémov,“ zalistoval v pamäti syn Štefan Valent. „Do posledných chvíľ sme boli spolu, zvykol som ho počas sestrinej dovolenky opatrovať, skôr by som povedal, že robiť mu spoločnosť.“
Písal na starej „mercedeske“
Práve vtedy sa syn, keď bol s otcom sám, dozvedal najväčšie množstvo informácií z jeho života, pre neho aj niektoré veľmi neznáme kapitoly. „V staršom veku otec už zle počul, ale veľmi rád rozprával, to znamená, že dialóg bol slabší, ale monológ vynikajúci. Nahrával som si jeho spomienky na štúdiá gymnaziálne, vysokoškolské, vojnové i povojnové obdobie,“ hovorí syn Štefan. „Mám od neho aj veľa dokumentov, ktoré písal na svojom starom písacom stroji „mercedeske“. Jeho slovesný štýl bol veľmi zvláštny, taký právnicko-prokurátorský. Ak
nájdeme sponzora a literáta, ktorý by vedel tieto spomienky vhodne spracovať, možno to spolu so sestrou vydáme.“
Hoci bol Štefan Valent starší známym športovcom, bol vraj proti synovmu aktívnemu športovaniu. „Začal som síce hrať hokej a tenis, ale otec skonštatoval, že mám najprv študovať a prichystať sa do života. Je to zaujímavé, lebo otcovi rodičia mu nebránili v ničom, a ja som musel najprv robiť to, čo povedal môj otec, až potom moje záľuby. Otec vďaka svojej šikovnosti a postave vynikol v hokeji i v tenise, aktívne sa venoval aj vodnému pólu a plávaniu. Ako 10-ročného ma brával dokonca na partie biliardu,“ prezradil Štefan Valent, ktorý v Košiciach vyštudoval veterinárne lekárstvo. Má dvoch synov (optika a lekára) a štyri vnúčatá.
Nejedol klobásky
a vyprážané mäso
Dcéra Magdaléna mala byť zubnou lekárkou, ale keďže brat odišiel do Košíc a rodičom by vraj bolo samým smutno, rozhodla sa študovať v rodnom meste. Vybrala si Pedagogickú fakultu, odbor chémia – prírodopis. Štyri desaťročia učila v ZŠ Cabajská na Čermáni, kde bola aj riaditeľkou.
„Spomínam si na otca ako na veľmi vzácneho a skromného človeka. Nezabudnem na jeho životosprávu a úžasný režim, ktorý som musela dodržiavať, keď mamička umrela a ja som s otcom ako 30-ročná zostala v našom rodinnom dome. Bola som vtedy slobodná, rozhodla som sa, že zostanem pri ňom a postarám sa o neho. Svoju životosprávu si nikým a ničím nenechal narušiť. Otec mal rád napríklad jogurty, v živote nejedol klobásky či vyprážané mäso, stravoval sa skromne a diétne,“ spomína Magdaléna Ťapušíková. „Spolu s bratom nám išiel príkladom, bol obdivuhodný. Učil nás spoznávať život, umenie, krásu, prírodu. Nemali sme na drahé dovolenky v zahraničí, cestovali sme k známym do Čaradíc na Polesie či k tete do Bajky pri Leviciach, ale vždy sme chodili kompletná rodina. Tá väzba a kontakty boli o to silnejšie.“ Podobne ako brat sa športu venovala skôr amatérsky - hrávala vybíjanú a volejbal, korčuľovala, lyžovala aj plávala.
Jad Vašem za záchranu židovovských detí
Štefan Valent ako všestranne činná osobnosť sa vo svojom súkromnom i pracovnom živote stretol s mnohými ľuďmi, z ktorých sa časom stali viacerí jeho dobrými priateľmi. Na spomienkovom večere si na neho zaspomínali Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry, Ján Holko, predseda Asociácie športu pre všetkých, bývalý vysokoškolský pedagóg Štefan Knotek, bývalý riaditeľ VÚŽV Ján Plesník, profesor a archeológ Jozef Vladár a ďalší.
V roku 2002 dostal Štefan Valent najvyššie izraelské vyznamenanie Jad Vašem - Spravodlivý medzi národmi, ktoré sa udeľuje Nežidom za záchranu Židov. Počas II. svetovej vojny zachránil prostredníctvom adopčnej zmluvy dvoch židovských súrodencov.
„Mal som to šťastie, že som Štefana Valenta poznal osobne. Bol vzácnym človekom, ktorý ako právnik porušil svoje zásady, pretože ľudský život bol v jeho ponímaní najvyššou hodnotou. Vtedy „hral“ nielen o svoj život, ale aj o životy svojich blízkych,“ poďakoval Štefanovi Valentovi Pavol Mešťan. Označil ho za veľkú osobnosť Nitry ale aj židovského sveta.
Na vzácneho Nitrana si zaspomínal aj Ján Plesník, ktorý Štefana Valenta spoznal ako hospodársko-právneho referenta VÚŽV. Podľa jeho slov mal významný podiel na inštalácii ústavu v legislatívnej aj ekonomickej oblasti. „Obdivoval som u neho jeho ušľachtilý patrio-tizmus. Bol to dobrý a múdry človek, ktorý mal rád svoje rodné mesto. Spolu s ním odišla veľká živá kroniky Nitry,“ dodal Ján Plesník.
Nepotreboval stranícku legitimáciu
Jozef Vladár označil Štefana Valenta za človeka renesančného, ktorý všetky svoje schopnosti zasvätil mestu pod Zoborom. „Bol žriedlom vzácnych vedomostí a poznatkov. Počas priateľských stretnutí sme často rozoberali povstalecké a povojnové témy, no vždy sme ich ukončili s dovetkom „veď sa k tomu ešte vrátime“. Nestihli sme to... Bol to aj muž činu a odvahy. Nebál sa v galérii ako jej riaditeľ realizovať aj rizikové výstavy osobností, ktoré v tom čase „neboli práve na výslní“ alebo mali zákaz vystavovať. Otváral cesty sebarealizácie aj iným ľuďom, za ktorých niesol zodpovednosť. Štefan Valent nepotreboval stranícku legitimáciu, aby presadil svoje všestranné schopnosti a aj vtedajší predstavitelia k nemu vždy pristupovali s uznaním jeho ľudských i profesionálnych kvalít. Myslím si, že sa na nás dnes pozerá. Navždy zostane v našich srdciach a v pamäti.“
Začínal na jednej korčuli
Moderátorka večera Eva Ruthová zaspomínala na Večery pri petrolejkách, ktoré v 70-tych rokoch v galérii zaviedol práve Štefan Valent. Boli u Nitranov veľmi obľúbené, stretávali sa tu so známymi hercami - recitátormi: Adelou Gáborovou, Milkou Došekovou, Františkom Kovárom či Ivanom Palúchom.
Ďalšie spomienky už boli z iného súdka - kvôli športovej kariére Štefana Valenta načrel do pamäti Ján Holko, ktorý sa s ním zoznámil ako predseda Zväzu ľadového hokeja. „Nebol to človek, s ktorým sa dá stretnúť iba raz. Vzniklo medzi nami priateľstvo a často sme si písali. Všetko, čo robil, robil s energiou a entuziazmom. So športom začínal vtedy, keď sa ešte len jeho profesionálne základy začali budovať, nemal sa od koho učiť. S kamarátmi si spolu kúpili jednu korčuľu a na tej sa učili korčuľovať.
Prvú tenisovú raketu dostal od matky žiaka, ktorého doučoval. So svojimi priateľmi z Podzámskej ulice podnikali turistické výlety po hradoch a zámkoch. Šport nebol jeho cieľom, ale súčasťou životného štýlu, preto dokázal byť činorodý dlhé roky. V hokeji sa nikdy nesnažil dávať do popredia seba, svoje prednosti využíval v prospech kolektívu. Položil základy HC Nitra, bol jeho hráčom, kapitánom, neskôr predsedom klubu. Rovnako úspešný bol aj v tenise, patril k najlepším hráčom svojej doby ,“ uviedol Ján Holko.
Štefan Knotek označil Valenta ako osobnosť, ktorá aj v rastúcom kulte totality zostala človekom. „V čase čistiek som mal do 24 hodín zmiznúť z Pedagogického inštitútu do výroby. Vyhľadal som preto Štefana Valenta... Neskôr som sa dostal naspäť, znovu učiť ma dokonca volal ten, čo ma sám predtým vyhodil. A komu mám za to ďakovať? spýtal som sa ho. Doktorovi Valentovi - odpovedal...“