Chytil si Editku
Pravé oslavy sa však zatiaľ nekonali, nitriansky motocyklový pretekár totiž na výročie svadby bol v nemocnici. Do redakcie ale prišiel hneď, ako sa dalo, plný životného optimizmu a prostredníctvom našich novín chcel svoju manželku prekvapiť a poďakovať sa jej.
„Za jej obetavosť, trpezlivosť a lásku,“ vymenúva dnes 82-ročný dôchodca a už čoskorý prapradedo. Zoznámenie s láskou svojho života si pamätá dodnes presne do detailov, aj keď odvtedy uplynulo už viac ako 60 rokov.
„Boli sme skauti a v robotníckom dome sme mali zábavu. Sedel som tam s Jankom Kákošom, otcom režiséra, pôsobiaceho aj v nitrianskom divadle, a ďalšími dvoma kamarátmi pri stole. Povedali sme si, že kto z nás posledný pôjde tancovať, platí liter vína. Tak sme všetci chytili, čo sa dalo,“ spomína si s úsmevom pán Molnár. Do tanca teda vyzval vtedy ani nie 17-ročnú Editku, z ktorej sa vykľula sesternica jeho kamaráta Kákoša. „Ešte na mňa pred tancom kričal, aby som jej nepobláznil hlavu a vidíte, ako to dopadlo - manžel– stvom s troma deťmi, šiestimi vnúčatami a dvoma pravnúčatami. A na ceste je aj prapra–
vnúča," usmieva sa bývalý nitriansky pretekár.
Brali sa po roku
Editka mu padla do oka, tak začali randiť. Aj keď treba povedať, že kedysi to nevyzeralo tak, ako randenie poznajú mladí ľudia dnes.
„Navštevovali sme sa najskôr ako kamaráti, až potom prišla láska. Prvá pusa padla po troch mesiacoch a po roku sme sa brali,“ opisuje chronológiu vývoja vzťahu sympatický pán. Mal 22 rokov, keď si so svojou 17-ročnou vyvolenou povedali pred oltárom vo františkánskom kostole áno. Mladučká nevesta musela mať na sobáš dokonca aj povolenie. Bolo to 27. júla 1948, v októbri sa im narodila dcéra. Mladý otec si ju ale veľa nepopestoval - pár dní po jej narodení narukoval.
Pred rokmi dostal ultimátum
Už na vojne mu učarovali motorky, ktorým bol rozhodnutý zasvätiť svoj život. Jeho manželka ho vždy podporovala a chodila ho na preteky povzbudzovať aj vtedy, keď čakali syna. „Fandila mi, bola tolerantná, za čo som jej bol vždy nesmierne vďačný,“ hovorí pán Molnár, ktorý aktívne pretekal 15 rokov. Okrem športových úspechov si váži aj jeden veľký životný - že sa mu vždy darilo zladiť prácu, rodinu aj šport dokopy. Na preteky brával aj rodinu
a víťazné jazdy s ním zakaždým absolvovali aj jeho deti, ktoré brával na motorku. Pri otázke o manželských krízach a nedorozumeniach sa zamyslí a po chvíli odpovedá, že nemali žiadne. „Hovorí sa, že láska nehnevaná je láska nemilovaná. Ale o rozchode nikdy nebolo ani zmienky. Žili sme skromne, ale statočne,“ presviedča nás pán Molnár, ktorý o svojej manželke hovorí ako o veľkej fešande.
Na naše naliehanie, aby spomenul aspoň jednu vec, ktorou sa v dlhoročnom manželstve neoplatí chváliť, spomenul historku z istej zábavy. Vytiahol ho na ňu kamarát, samozrejme, bez manželky. „Videla ma tam jej krstná mama, ako tancujem s kamarátovou frajerkou. A keď sa ma spýtala, kde mám svoju polovičku, zaklamal som jej, že o chvíľu príde.
Potom som utekal domov, žene povedal, čo sa stalo a poprosil ju, aby sa obliekla a na zábavu prišla. Ochotne to spravila a celú situáciu zachránila,“ opisuje malý prehrešok pán Molnár.
Ani ultimátum, ktoré od milovanej Editky dostal po narodení ich ďalšej dcéry, nepovažuje za krízové.„Musel som sa rozhodnúť - buď preteky alebo rodina. Ale bolo to pochopiteľné, mali sme tri deti a manželka sa bála o mňa, aj toho, čo by s nimi bolo, keby sa mne niečo stalo. Mohlo sa stať hocičo, jazdilo sa rýchlo aj vtedy,“ hovorí Ján Molnár, ktorý manželku vie aj dnes prekvapiť. Kvetom sa vždy poteší, pri príležitosti diamantovej svadby jej však chcel dať niečo špeciálne. Prostredníctvom našich novín jej tak ďakuje aj za to, že stála vždy pri ňom a odkazuje jej, že ju nikdy neprestal ľúbiť.
