17. aug 2008 o 16:18
Stretnú sa pamätníci 21. augusta 1968 v kasárňach?
Za štyridsať rokov sa v našich životoch veľa udialo. Dodnes si spomínam na tú osudnú noc, keď sme s priateľom Michalom spolu slúžili na bráne nitrianskych kasární.
V marci 1968 som bol prevelený s desiatimi vojakmi z Nitry do poddôstojníckej školy v Terezíne. Pamätám si ešte Ďusa Garaja, ktorého mám na fotografii. Prvého augusta 1968 sme sa vrátili do Nitry. Mal som to „za pár“ už som nemusel ani slúžiť, len chodiť vo vychádzkovom a čakať koniec základnej vojenskej služby.
Z pondelka na utorok však nemal kto ísť do služby, tak som sa dal prehovoriť. Do polnoci som bol na bráne, potom som šiel spať. Asi o hodinu ma budil kamarát zo služby. Vraj ma volá „deveťák“ (dozorný útvaru). Bol to nejaký kapitán, v tom roku prišiel zo západnej hranice. Mal zapnuté Rádio Vltava, ktoré vysielalo správy, že Československo prepadli a obsadili spojenecké vojská. Vyhlásil poplach a mali nastúpiť spojky, ale disciplína už bolo slabšia a prišli dosť neskoro. Asi o štvrtej ráno zastavila dodávka l202 s vojakmi, ktorí práve prišli z baru a boli dobre „nacápaní“. Chceli vydať zbrane, že idú brániť republiku.
Približne okolo ôsmej ráno bola obsadená nitrianska kalvária. Pred kasárne prišli maďarské tanky a delá namierili na budovy. V kasárňach nás vtedy bolo veľmi málo. Žiaci vojenskej školy boli doma na prázdninách, „záklaďákov“ tam zostalo 40 – 50. Naši dôstojníci ráno prichádzali pred kasárne, trhali si výložky a dupali po nich, až veliteľ učilišťa plukovník Kráľ spravil poriadok. Asi o desiatej, ako tanky stáli pred kasárňami s namierenými hlavňami, z ich veliteľského tanku kývol na mňa taký malý maďarský major, aby som išiel k nemu. Vyliezol som hore a on sa ma spýtal, či viem načo sem k nám prišli. Tam na tanku som mu povedal, že neviem a poslal som ho domov, do ....... Ak sa dobre pamätám, niekto to odfotil a tú fotku som aj videl, ale už neviem, aký koniec mala. Ten major nakoniec chcel hovoriť s naším veliteľom. Asi o hodinu neskôr prišli z mesta pred kasárne demonštranti a začali spievať hymnu. Spievali aj naši spoluobčania z Krškán, hoci boli maďarskej národnosti. Vtom maďarskí vojaci (boli to „záložáci“) nasadili na samopaly bodáky a postupovali na demonštrantov. Stál som vpredu a jeden začal do mňa strkať bodákom. Chytil som mu samopal a vykrútil z ruky. Vtom som začul, ako celá rojnica začala naťahovať kohútiky. Keď to videl plukovník, začal na mňa revať či sa chcem nechať zastreliť. Radšej ma vystriedal zo služby. Šli sme do army a poriadne sme si dali „do nosa“.
V súčasnosti sa snažím skontaktovať s kamarátmi, ktorí so mnou slúžili v ten pamätný deň 21. august 1968 v nitrianskych kasárňach.
JOZEF MESIARKIN,
Nové Zámky
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
