Cestovateľský pár
Tomáš a Monika Vargovci bývajú v Zlatých Moravciach, svadbu mali v máji v Nemčiňanoch. Na konci júla odleteli na neobvyklé medové týždne. Začali ich v tureckom Istanbule, a tam sa rozhodovali, kam ďalej. To, že vyhrá Gruzínsko, tušili ešte pred príchodom do Turecka.
Gruzínsko ako svadobná destinácia asi napadne len málokomu. Tomáš s Monikou o kaukazskej republike počuli rozprávanie v rozhlase a čítali cestopisy. Viac nič. Hoci obaja radi cestujú, túto časť sveta doteraz nepochodili.
„Keby som vedel, že tam vypukne vojna, určite neodídem na svadobnú cestu práve do Gruzínska. S manželkou radi cestujeme, pochodili sme západnú Európu. Čím východnejšie ale idete, tým sú ľudia prívetivejší,“ hovorí Tomáš Varga. Nepatrí medzi cestovateľov, ktorí majú na každom kroku zabezpečený špičkový hotel. Miestnych spoznáva skôr bezprostredným kontaktom a kopu vecí si vybavuje až priamo na mieste. Aj ubytovanie.
Pôvodne chcel svojou cestou spojiť dve moria - Čierne a Kaspické. Manželka ale povedala, že by celý čas len cestovali, radšej chcela ostať na jednom mieste.
Po ceste stretli troch priateľov, tiež mladých ľudí zo Zlatých Moraviec. Tí sa ale rozhodli ísť na juh do Jerevanu, hlavného mesta Arménska.
Monika s Tomášom pokračovali severne do Borjomi, mestečka v horách presláveného výborným minerálnym prameňom. Smradľavú a slankastú vodu pili pre jej hojivé účinky aj cári.
Stalinovo mesto
Cesta po Gruzínsku sa však pre mladomanželov začala v Batumi, kľúčovom prístavnom meste na západe krajiny. V krčme sa spoznali s mladými námorníkmi a - ľudsky si sadli, našli spoločnú reč. Tomáš hovorí, že po tom, čo už precestoval, dokáže ľudí odhadnúť a mladým námorníkom veril. „V Batumi sme boli možno tridsať minút a už nás viezli, že nás ubytujú. Bývali sme v chatrči, za ktorú by ste nedali päť korún a pekelne by ste sa do nej báli ísť. Nebola v nej sprcha, len latrína, a celá chatrč sa opierala o múzeum. Tí chlapci nás hostili, previedli nás mestom. Keď prídete do centra Batumi, zistíte, že schová hociktoré európske mesto. Keby bol mier, o päť rokov by bolo na obrovskom vzostupe.“
Pohostinnosť a rodinnú atmosféru zažívali aj v iných gruzínskych mestách, napríklad v Gori, meste, kde majú Gruzínci vojenské jednotky. Gori sa preslávilo tým, že sa tu narodil diktátor Josif Stalin. Gruzínec, ktorý riadil miliónové masakry. V meste má Stalin sochu aj
múzeum, kde sú autentické predmety zo života diktátora: jeho oblečenie, fotografie, listiny. Dokonca aj brúsené vázy - darčeky z Československa.
Do Gori dorazili Monika s Tomášom 8. augusta. V deň, keď sa vo svete začala letná olympiáda a v deň, keď Rusi zaútočili na Gruzínsko a začali vojenské ťaženie.
„Ľudia tam boli neuveriteľní, na trhu nám dali zadarmo ryby, dokúpili sme si ovocie, zeleninu, syry. Keď počuli Slovakia, hneď si nás spojili s Czechoslovakia, a potom sa im vynorilo meno Gustáv Husák...,“ spomína Tomáš.
O pohostinnosti Gruzíncov svedčí aj to, že z ôsmich dní, ktoré manželia strávili v krajine, iba jedinú noc u nikoho nevečerali a nepili. Aj to len preto, že sa zamkli u seba v izbe. Bežne sa im stávalo, že na ulici si pred nimi úplne neznámy človek strelil frčku do krku. Toto gesto znamenalo, že chce, aby s ním niečo popili. „Oni tvrdia, že hosť je od Boha. Niekedy pre hostí zabijú barana. Akonáhle sme u niekoho hosťami, tí ľudia sa o nás starajú, ostávajú s nami v kontakte. Stávalo sa nám, že aj po odchode nám písali esemesky, či sme v poriadku. Správy sme takto dostávali aj od námorníkov z Batumi po tom, čo začala vojna.“
Raz tak sedeli aj s kamarátmi pri kostole na múriku a kochali sa výhľadom na úžasnú krajinu. Dole pod hradbami videli rodinu, ako večerala. Muž na nich zamával, aby sa pridali. Piati Slováci u Gruzíncov strávili niekoľko hodín. A pohostili ich do sýta kadejakými dobrotami: od červených melónov, rôznych druhov rýb a salámy, po úžasné sladkosti. Jedli napríklad marlenku, pôvodom arménsky koláč, známy aj u nás.
Vojna
Priateľskú a ústretovú atmosféru z času na čas vystriedal tieň strachu. Ľudia na ulici znenazdania spomenuli, že bude vojna. Napätie a strach na miestnych doliehali čoraz naliehavejšie. „Reči o vojne sme brali asi tak, že môže nastať, ale hádam nenastane,“ povedal Tomáš Varga. Veľa ľudí v gruzínskych mestách postávalo na uliciach a diskutovalo. O rusko-gruzínskom konflikte sa rozprávalo všade: na uliciach, trhoch, v krčmách, maršrutkách (minibusoch).
Napätie po vypuknutí bojov bolo cítiť aj medzi bežnými ľuďmi: „Po začiatku vojny nás už nikto nevolal na večeru.“ Gruzínci sa prejavili ako veľkí
patrioti, do armády sa hlásia okrem aktívnych vojakov a záložníkov aj dobrovoľníci. „Dokonca ma volali bojovať, že Monika bude robiť sestričku. Vedelo sa verejne, že sa niečo deje, gruzínske vojská prechádzali do Južného Osetska.“
V noci, keď sa boje začali, odišli manželia z Gori - a možno práve to im prinieslo šťastie, lebo mesto sa ocitlo pod paľbou. Dostali sa do dediny Kazbegi v horách na gruzínsko-ruskom pomedzí pri juhoosetskej hranici. Prespávali práve u miestnych. Domáci pán daroval Tomášovi meč na ochranu. Dnes to vníma veľmi symbolicky, akoby predtuchu, že v tú noc sa začne vojna.
„V taxíku sme sa dozvedeli, že bombardovali Gori. Nechceli sme veriť, že boje sa presunuli až priamo do Gruzínska,“ spomína Tomáš Varga.
Stretli veľa ľudí s batohmi, aj českých horolezcov. Manželov poslali do hostela za pracovníkom organizácie Člověk v tísni. Ten potvrdil, že Rusi bombardovali Gori. „Vtedy sme sa začali naozaj báť. Dostali sme zopár esemesiek z domu, ktoré boli úplne strašidelné. Zostali sme radšej v horách, tam sme boli v bezpečí.“ Viazla aj komunikácia, vysielače vypli, nedalo sa nikam dovolať.
Záchrana
Začala sa vojna o vlastnú záchranu. Mama poslala Tomášovi číslo na honorárneho konzula. Získala ho zo správ. Aj samotní manželia robili, čo mohli, aby sa dostali do bezpečia. Nechali svoje mená a kontakty u pracovníka Člověk v tísni. Ich kamaráti ich nahlásili na poľskom veľvyslanectve v Tbilisi. Poľská ambasáda bola pripravená posadiť ich do svojho konvoja, smer Jerevan, a odtiaľ by odleteli vojenským lietadlom.
Potom ale Tomášovi volali zo slovenského ministerstva vnútra. Pár dostal pokyn ísť do Tbilisi tak rýchlo, ako sa len dá. Medzitým zavolal aj arménsky konzul, ktorý tvrdil, že pripravený vzlietnuť je aj slovenský vládny špeciál. Esemeskou si to overili aj na slovenskom ministerstve vnútra.
Na hranicu s Arménskom sa dostali bezpečne taxíkom. Arméni spravili úžasné gesto - dali im víza zadarmo. Čakal ich šofér v diplomatickom aute, ktorý im hneď za hranicou kúpil pivo. Asi na upokojenie. Odviezol ich do skvelého hotela v Jerevane. Zariadenie hotela ich priviedlo
k myšlienke, že konečne sú na „klasickej“ svadobnej ceste.
Vládny špeciál odlietal na druhý deň dopoludnia. Tesne predtým si arménsky honorárny konzul telefonátom overil, či sú na letisku. Slovákov utekajúcich z vojnou zmietaného Gruzínska bolo osem. Až na arménskom letisku sa k nim pripojili chalani, ktorí neboli nikde zahlásení, len sa dozvedeli, že z Jerevanu odlieta slovenský vládny špeciál - tak to išli skúsiť.
Všetci štrnásti Slováci nakoniec bezpečne pristáli v Bratislave.
Monika a Tomáš ušli z krajiny, ktorá pre nich mala byť dovolenkovým rajom. Miesto toho sa z Gruzínska za noc stala vojnová zóna.
