Do Istanbulu prilietame v skoré ráno. Kým však prekročíme jeho brány, je potrebné zaplatiť. Pre našincov totiž platí v Turecku vízová povinnosť. Tá je však len akousi formalitou. Za menší poplatok v eurách sa ocitáme na pôde horúceho nočného Istanbulu, kde sa to len tak hemží domácimi. Aj tu sa žilo futbalovými majstrovstvami. „Türkye, Türkye!“ skandujú mladí Turci po tom, ako ich krajina postúpila do semifinále.
Sú síce tri hodiny ráno, no Turecko žije. Dievčatá vystrčené z auta za jazdy mávajú červenými tureckými vlajkami. Všetci sú na svoju krajinu patrične hrdí a oslavujú. Už ráno sú všetky novinové titulky plné milovaných tureckých futbalistov a nezabudnuteľných záberov. Turci sa nezaprú, futbal je predsa ich národným športom.
Mesto, v ktorom žil sultán
Hoci je skoré ráno, doprava v centre nočného Istanbulu necháva mnohých vodičov čakať. Zápchy sú pre mesto typické. Prichádzame do Sultanahmetu. Starú štvrť pomenovali po sultánovi Ahmedovi I., ktorý dal začiatkom 15. storočia postaviť Modrú mešitu so šiestimi minaretmi. Stavali ju údajne celých sedem rokov a samotný sultán sa jej už nedožil. Zomrel rok pred dokončením chrámu, ktorý svojou krásou a veľkoleposťou takmer predbehol Hagiu Sofiu. Zvnútra ju tvorí modrá ornamentálna výzdoba, pričom jej atmosféra musí očariť aj toho najzarytejšieho ateistu. Ak sa k tomu pridá zvolávanie na modlitbu ozývajúce sa z reproduktorov, človeka ovládne mlčanlivá pokora.
Do mešity denne prichádzajú stovky turistov i veriacich. Pre mnohých moslimov je skutočným svätým miestom. Preto sa nečudujte, ak ich nájdete pred vstupom, ako si zmývajú nohy a svoje topánky ukladajú do igelitiek. Aj my sme ich vo vnútri našli pri dlhých modlitbách.
Čaj a vodná fajka
Uprostred Sultanahmetu si otvorila svoje hostely aj komunita Kurdov. Nie je sa čoho báť, sú ľudskí, veľmi priateľskí a po večeroch na terase sú s vami ochotní diskutovať na akúkoľvek tému. Do Istanbulu prišiel aj osemnásťročný Beyto. Zanechal školu v rodnom Kurdistane, aby si zarobil a stal sa bohatým ako jeho bratranci. Angličtinu veľmi neovláda, a tak sa ju s kamarátom Sedadom učí každé dopoludnie z jednoduchej papierovej knihy. „This is a boy,“ opakuje mladík a zapisuje si poznámky. Potmehúdsky sa usmieva. „Ak budem vedieť po anglicky, budem môcť pracovať na recepcii. Tam zarobím viac,“ teší sa.
V priebehu dvoch mesiacov sa v cudzej reči naučil viac než dosť. Jeho výslovnosť síce nie je to pravé orechové, ale s turistami sa dorozumie. Vie veľmi dobre, čo na nich platí. Naučil sa, že im musí byť k dispozícii kedykoľvek a nikdy mu nesmie chýbať úsmev na tvári. To je základ dobrého obchodu. „Dáte si pivo, vodnú fajku, čaj?“ pýta sa neustále. Práve „čaj“ je typickým nápojom Turkov, hoci mnohí by sa mohli domnievať, že by ním mala byť turecká káva. Podáva sa v drobných pohárikoch a Turci sú tento teplý osviežujúci nápoj schopní piť za každého počasia. Tureckú kávu vám prinesú v malej šálke už väčšinou osladenú a máte ju vypitú raz–dva.
Zmes kresťanstva a islamu
Neďaleko Sultanahmetu sa nachádza hlavné námestie starého Istanbulu, ktoré sa nazýva Hippodrom. Je to miesto, kde sa kedysi konali rôzne občianske zhromaždenia a závody kon-ských záprahov. V blízkosti námestia sa nachádzajú všetky poklady Istanbulu. Jedným z nich je aj Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia, ktorú poznamenal zvláštny osud. Vyrástla ešte za čias kresťanského byzantského cisára Justiniána. Jeho chrám z rokov 523 až 527 mal pôvodne slúžiť na šírenie kresťanstva, no potom, ako územie obsadili Osmani, ho v 15. storočí premenili na mešitu, ku ktorej pribudli aj štyri minarety. Práve ich počet tvorí rozdiel medzi Hagiou So-fiou a Modrou mešitou. Súvisí to aj s jednou legendou, podľa ktorej chcel mať sultán Ahmet na mešite aj jeden zlatý minaret. Architekt si však zmýlil turecké slovo zlatý a šesť a tak dal postaviť šesť obyčajných minaretov. Sultánovi sa však tak zapáčili, že architekta omilostil. Hagia Sofia dnes ukrýva obnovené pôvodné fresky a maľby s pozoruhodnými mozaikami. Je akousi zmesou kresťanstva a islamu, čo jej pridáva na jedinečnosti. Jej architektúra ovplyvnila viacero stavieb v meste, ale aj v celom moslimskom svete.
Palác strážia vojaci
Medzi pozoruhodné komplexy patrí aj Topkapi palác, ktorý dal postaviť sultán Mehmet II. ako svoje nové sídlo. Dodnes je strážený vojakmi a obohnaný hradbami. Palác sa delil na štyri nádvoria. Nachádzala sa tam nemocnica, mincovňa, kasárne, ale aj sultánova rezidencia. Dnes tu možno nájsť rozsiahle múzeum plné tureckých zbraní, sultánových osobných predmetov či odevov z dávnych čias.
Istanbul však neskrýva len architektonické krásy. Vo svojej podstate je rozmanitý, no nie až tak divoký, ako by sa niekto mohol nazdávať. Aj tu sa ľudia delia na liberálov a konzervatívcov. Mesto nie je len o zahale-ných ortodoxných moslimkách, ale je v ňom cítiť aj závan Európy. Práve prelínanie ázijskej a európskej kultúry je príznačné pre Istanbul. Európsky a ázijský kontinent pritom oddeľujú prielivy Bospor a Dardanely a Marmarské more.
Otca Turkov milujú
V centre mesta sa na každom kroku predbiehajú predavači varenej kukurice a zmrzliny. Ako každé veľkomesto, aj Istanbul tvoria bohatí a chudobní, ktorí žobrú na ulici či uprostred hustej premávky. Je len málo krajín, ktoré prešli takými zmenami ako Turecko. Tým, čím dnes je, vďačí aj silnému človeku Ataturkovi, Otcovi Turkov, ktorý sa z neho snažil vybudovať silnú a prosperujúcu krajinu podľa západoeurópskeho vzoru. Tento titul mu udelil parlament niekoľko rokov po tom, ako sa stal historicky prvým prezidentom. Zaslúžil sa aj o zrušenie arabského písma v krajine a zákony islamu nahradil právnym systémom. Islam sa stal súkromnou záležitosťou a ženy vďaka nemu získali volebné právo. Jeho podobizne sa dodnes nachádzajú v rôznych úradoch, ale aj na verejných priestranstvách či v domácnostiach. Súčasným prezidentom je Abdullah Gül, ktorý aj nedávno vyzval separatistických kurdských povstalcov, aby zložili zbrane. Jeho snahou je pokračovať v reformách, ktoré majú napomôcť krajine stať sa členom Európskej únie. Turecko podľa neho nebude nikdy tolerovať terorizmus.
Kurdskí povstalci naposledy masívne zaútočili sériou bombových útokov v roku 2006 na
tri turistické centrá na juhovýchode krajiny a v Istanbule. Útoky si vyžiadali desiatky zranených. Až tak hrozivo to však v Istanbule nevyzerá. Štát dohliada nielen na bezpečnosť domácich, ale aj turistov. Napriek tomu sa ešte stále nájdu mnohí, ktorí trpia voči Turkom či príslušníkom kurdskej menšiny predsudkami. Domáci sú však nadmieru priateľskí
a vždy ochotní pomôcť. Hoci vyznávajú vieru v Alaha a proroka Mohameda, náboženstvo je oddelené od štátu a vecí verejných.
Alkohol je v krajine pomerne drahý a neodporúča sa ho konzumovať v čase Ramadánu. Typickým nápojom je raki, ktorú domáci pijú číru alebo zriedenú s vodou, kedy dostáva bielu farbu. Všade na uliciach nájdete kebab podávaný na rôzne spôsoby. Atmosféru európskeho Orientu dopĺňajú tradičné bazáre, kde sa nakupuje najlacnejšie. Tie sú typické svojou rozmanitosťou. Len na Egyptskom bazári sa nachádza približne štyritisíc obchodov plných ručne vyrábaných lámp, voňavých korení, čajov a farebných šatiek.
To však nie je všetko. Istanbul v sebe skrýva nesmierne bohatstvo a čaro, ktoré môže objaviť každý dobrodruh. Ak človek len raz vstúpi do krajiny polmesiaca,
s určitosťou sa bude chcieť vrátiť späť.
