„21. augusta 1968 som mal aj s Mišom Ťažiarom službu na kasárenskej bráne,“ povedal nám Jozef Mesiarkin z Nových Zámkov, ktorý neobvyklú stretávku po štyridsiatich rokoch zorganizoval. Obvolal asi 25 bývalých „spolubojovníkov“, ktorí si v roku 1968 odkrúcali základnú vojenskú službu v krškanských kasárňach. Prišla ich približne dvadsiatka.
V osudný deň pred štyridsiatimi rokmi obsadili Nitru maďarskí vojaci. Ich tanky zastali pred krškanskými kasárňami okolo 9. hodiny ráno. „Z veliteľského tanku na mňa kývol maďarský major, aby som išiel k nemu. Vyliezol som hore a on sa ma spýtal, či viem, načo k nám prišli. Povedal som, že neviem a poslal som ho domov, do ...“ spomína si dnes 61-ročný Jozef Mesiarkin.
O hodinu neskôr dorazili z mesta pred kasárne demonštranti so zástavami a začali spievať hymnu. „To bol môj najväčší citový zážitok. Bola tam taká atmosféra, že keby vtedy niekto rozkázal bojujte, tak 99 percent chlapcov vezme zbrane a ide bojovať. Vždy, keď si na to spomínam, mám v očiach slzy.“ Vtedy sa to mohlo skončiť všelijako - v emotívne vypätej chvíli začal do Jozefa strkať maďarský vojak bodákom. „V tom rozrušení som mu chytil samopal a skoro som mu ho vytrhol z ruky. Vtom som začul, ako celá rojnica začala naťahovať kohútiky...“ Keď to videl veliteľ, Jozefa radšej vystriedal zo služby.
Maďarská armáda sa nakoniec aj s technikou zložila v kasárenskom autodróme. Naši vojaci, ktorí vedeli po maďarsky, im vysvetľovali, že prišli zbytočne. „Povedali sme im, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je. Boli to záložáci, ani nevedeli, kde sú,“ hovorí Jozef Mesiarkin.
Emil Sýkora z Hosťoviec si spomína, že jeden z Maďarov mal u seba celú výplatu: „Zobrali ho rovno z role na „cvičenie“. A prišli sem.“
Naši vojaci strach nemali, no obávali sa, aby im nepredĺžili vojenčinu. „Niektorí sme mali ísť už o 5-6 týždňov do civilu, no bolo to ohrozené. V Sovietskom zväze trvala vojenská služba 36 mesiacov, u nás len 24 - toho sme sa najviac obávali,“ povedal nám František Smejkal z Krškán. Vtedy býval v Štefanovičovej, bol už ženatý. Keď k nám prišli okupanti, bol načierno doma. „Otec za mnou prišiel a budil ma: Voľačo sa deje, už trikrát zvonil telefón! Volali mi kamaráti, že sa musím vrátiť do kasární, že ma veliteľ potrebuje. Prišiel som ešte v noci na motorke. Tu mi dali auto a poslali ma po tajný rozkaz do Trenčína,“ vracia sa do minulosti František. Hoci mal cestou defekt, dostal sa do kasární aj s rozkazom ešte skôr, ako prišli maďarské tanky. „Odvtedy som tu bol ešte dvakrát na manévroch. Vždy keď idem okolo, zaspomínam si.“
Vladimír, ktorý pricestoval na stretávku z Bratislavy, si spomenul aj na vtipnú básničku - ktosi ju napísal na gazík, ktorým do mesta rozvážal letáky: „Než by som Rusom vajcia srala, radšej som si život vzala.“ Vedľa textu bola nakreslená obesená sliepka.
V kasárňach sa za 40 rokov mnohé zmenilo, postavili tu nové budovy. „Tam, kde je teraz cvičisko, bol bitúnok. Keď sme chodili behať na autodróm, naháňali nás psy,“ rozpamätal sa Jozef Mesiarkin.
Od roku 1996 sídli v Krškanoch 12. mechanizovaný prápor Nitra. Jeho veliteľ pplk. Ján Parimucha sa s bývalými vojakmi ochotne stretol a sprevádzal ich po areáli. Prezradil nám, že sa v roku okupácie narodil.