Malachovskú pritiahla charizma režiséra
Tvorcovia i herci filmu na námestí predstavili vojenskú techniku, zbrane i uniformy, ktoré sa vo filme skutočne objavili. Prostredníctvom obrazovky pod vojenským stanom priblížili aj samotný príbeh a, samo-zrejme, aj svoje pocity, ktoré ich sprevádzali pri zrode filmu.
Iveta Malachovská, ktorá film propaguje a je aj jeho koproducentom, prezradila, že téma bojov v Tobruku ju oslovila z dvoch dôvodov. „Bola vždy v úzadí, v škole sme sa učili len o východnom fronte, a druhým momentom bola osobnosť režiséra Václava Marhoula. Poznám ho už asi 20 rokov, stretli sme sa ešte, keď bol v Bratislave na vojne. Svojou charizmou a zápalom ma dokázal presvedčiť, aby som projekt podporila.“
Tobruk, ktorý videla už niekoľkokrát, je drámou, ktorá diváka prinúti zamyslieť sa nad životom, nad tenkou hranicou medzi odvahou a zradou. „Človek si pri filme uvedomí, že je to možno otázka jednej situácie, kedy sa nám môže úplne zmeniť život. Nie je to akčný film, sú v ňom však drsné vojnové scény, na ktorých autentickosti si režisér Marhoul dal záležať. Herci odviedli skvelú prácu. Doteraz sme ich z filmov asi príliš nepoznali, ale to bol práve cieľ – aby divák uveril ich postavám,“ vysvetlila Malachovská, ktorá priamo na nakrúcaní nebola, keďže vraj nechcela rozbíjať čisto mužskú „vojnovú partiu“.
V Café Bagdad čapoval alkohol
Režisér Václav Marhoul síce bol v líbyjskom Tobruku, ale na autentických miestach sa nenakrúcalo, lebo by to tam vraj bolo veľmi drahé a nebezpečné, keďže sa tam nachádzajú ešte nevybuchnuté míny. „Tobruk je prvým filmom, ktorý sa dotýka tejto historickej kapitoly Čechov i Slovákov. K natočeniu filmu ma viedlo prečítanie knihy Červený odznak odvahy. Popisuje príbeh vojaka, ktorý nastúpil do vojny Sever proti Juhu. Kniha vo mne vzbudila tak silné emócie, že som sa rozhodol, že niečo podobné musím natočiť,“ vysvetlil svoje pohnútky režisér Marhoul.
„Vybral som si druhú svetovú vojnu a rozhodol som sa pre Východný prápor 11, ktorý bojoval v Sýrii a Afrike a ktorý bol najviac zabudnutý. Bývalý režim úplne vygumoval spomienky na týchto vojakov. Druhým dôvodom bolo aj to, že púšť je pre kameru veľmi pôsobivá,“ povedal Václav Marhoul, pre ktorého bol počas natáčania najťažší paradoxne práve deň voľna.
„V čase nakrúcania sme bývali v stanoch na púšti. Vtedy som bol šťastný, nerušili ma televízor, rádio, internet ani mobil. Púšť sama o sebe bola veľmi magická, spolu s hercami sme sa tu zžili, urobili sme si tu takzvané Café Bagdad, kde som každý večer povinne čapoval alkohol proti črevným príhodám. Preto bol deň voľna pre mňa hrôzou, lebo sme išli do hotela a namiesto oddychu som len mailoval a telefonoval,“ priznal sa český režisér, ktorý sa do líbyjskej púšte plánuje vrátiť o rok na jeseň. „Urobíme si spomienkový výlet. Zoberieme si stany a spacáky a vydáme sa po stopách Tobruku.“ A na margo svojho nového filmu dodal: „Tobruk vzbudzuje silné emócie. Pri tomto filme sa vám nestane, že odídete z kina a zabudnete, čo ste videli. “
Mali pocit, že umierajú
Jedným z trojice slovenských hercov, ktorí si vo filme zahrali, je aj člen Divadla A. Bagara Martin Nahálka. „Najťažšie na filmovaní bolo pre mňa teplo, muchy, trochu aj jedlo. Ale ja som taký typ, ktorý má rád zmeny, takže som sa rýchlo prispôsobil. Začal som pomaly žiť ako Tunisan. Náročné to bolo aj na výcviku vo Vyškove, ale človek vedel, že to tam za pár dní skončí, aj keď sme niekedy mali pocit, že už umierame,“ prezradil úskalia filmovania Martin Nahálka, ktorý v Tobruku hrá veliteľa družstva, čatára Borného. Režisér si ho pred rokmi „našiel“ v Nitre na predstavení Kone sa strieľajú. Tobruk je jeho prvým väčším celovečerným filmom. Hoci klasické vojnové filmy vraj „nemusí“, Tobruk ho zaujal ako príbeh o ľudských osudoch. „Je to zabudnutá vec, za ktorú bojovali naši starí otcovia, za svoje hrdinstvo boli ocenení, ale doma boli mnohí z nich trestaní väzením.“
Kus hrdinu je v každom z nás
Popri Martinovi Nahálkovi a Andrejovi Polákovi si v Tobruku zahral aj Matúš Krátky, ktorý sa od januára stane členom súboru Divadla Andreja Bagara.
„Stvárnil som postavu slovenského vojaka. Tak ako ostatných hercov, aj mňa si režisér Marhoul vyhliadol v divadle - hral som vtedy ako študent 3. ročníka VŠMU v školskom predstavení,“ uviedol Matúš Krátky. Pre neho bol vraj najnáročnejší prípravný výcvik vo Vyškove - mesiac a pol pred odchodom do Tuniska. „Bol to taký rýchlokurz vojenčiny. Veľmi nás to všetkých stmelilo. Potom sa nám už počas nakrúcania vďaka emocionálnej pamäti ľahšie spätne spomínalo, aké to bolo, keď sme spali maximálne tri hodiny denne, keď sme museli byť pripravení na nočné poplachy každý druhý deň. Program bol naozaj drsný, ale počas nakrúcania nám to neuveriteľne pomohlo. Natáčanie na púšti sa začalo 2. septembra 2007, skončilo sa asi v polovici novembra, ale väčšina z nás z Tuniska odišla koncom októbra. Bolo tam veľmi horúco, jeden deň sme mali 54 stupňov v tieni, a bolo tu aj strašne veľa múch. Potom sme ešte dotáčali scény vyloďovania na Slapoch pri Prahe a ešte zopár dní v ateliéri,“ priblížil nám prípravu filmu Matúš Krátky. „Klobúk dolu pred tobruckými vojakmi - bojovali v strese, že každú chvíľu môžu byť zastrelení, trpeli nedostatkom spánku a vody. V tých horúčavách na púšti mali len jeden liter vody na deň a osobu.“
Film videl Matúš už trikrát a vraj si na seba zvyká. „Je to môj prvý film, ak nerátam Jánošíka, ktorého výroba bola pred rokmi zastavená a teraz sme ho dokončili v poľskej produkcii. Mám sa ešte čo učiť, miestami som sa schovával pod sedadlo,“ zhodnotil svoje herecké umenie. „Som strašne sebakritický, niektoré scény by som dnes zahral inak. Ale mám len 24 rokov a človek sa vekom zdokonaľuje.“ Ako Matúš dodal, Tobruk síce je film o vojne, ale najmä o ľuďoch, o tom, aké neuveriteľne ťažké je byť hrdinom. „Mnohí si môžu povedať, že aj oni by vedeli v kritickej chvíli zachrániť kamaráta, ale ktovie, ako by sa tí ľudia zachovali naozaj. V každom z nás je kus hrdinu, ale stresom z toho hrdinstva neustále ubúda a môže sa stať, že z neho nezostane nič...“ dodal Matúš.
Tobruk emotívnym spôsobom spracúva málo známu kapitolu II. svetovej vojny. Na jeseň 1941 príslušníci Československého pešieho východného práporu 11 bránili strategický prístav na severe Líbye Tobruk. Hlavný hrdina je konfrontovaný s peklom vojny, on aj ostatní vojaci sa v hraničných situáciách dozvedajú, čoho všetkého sú schopní. V deň nitrianskej roadshow si Tobruk mohli návštevníci Cinemaxu pozrieť v premiérovom predstavení za účasti hercov i tvorcov.
