Podľa Kamenca je efektívnejšie klásť otázky, prípadne nimi znepokojovať občana v dobrom slova zmysle, aby sám hľadal odpoveď. „Dobre položená otázka je omnoho cennejšia ako sebavedomejšia formulácia,“ tvrdí autor stoviek štúdií, esejí a článkov. Historik by nemal vnucovať svoj názor ostatným. Nemal by tvrdiť, že to, čo si on myslí, je nekorigovateľná pravda, ktorú musia všetci prijať. „Aby hlavne občan neočakával konečnú pravdu. Pretože ako taká neexistuje a nikto sa nemôže považovať za jej autora. Keby historik povedal o niečom konečnú pravdu, tak čo budú robiť ďalšie generácie historikov,“ dodáva.
Ivan Kamenec pracuje v Historickom ústave SAV. Zaoberá sa problematikou moderných slovenských dejín, najmä obdobím 1. Slovenskej republiky, jej režimom a osobnosťami. Predmetom jeho práce je tiež otázka holokaustu. „Je to veľmi citlivá téma, ktorá rezonuje aj v súčasnej spoločnosti a tým ju čiastočne názorovo rozdeľuje. Treba o nej hovoriť otvorene, lebo jedine tak sa dajú trocha eliminovať tie animozity, mýty, antimýty, legendy a antilegendy.“ Podľa jeho slov najlepším liekom na odstránenie démonizujúcich pohľadov na dejiny je ich poznávanie.
Držiteľ Medzinárodnej literárnej ceny E. E. Kischa a presadzovateľ myšlienky „najťažšie je pokúšať sa pochopiť toho, s kým nesúhlasíme“, sa problematike 1. Slovenskej republiky venuje už vyše 40 rokov. „Nedá sa vyňať z celkového prúdu slovenských a ani európskych dejín. Často sa stáva, že my si na Slovensku, a nielen v historiografii, myslíme, že sme akýmsi pupkom sveta, ale v podstate sme súčasťou."
V minulosti bola historická veda považovaná za špecifickú súčasť krásnej literatúry. Podľa historika by sme sa k tomu mali vrátiť, aby spisy neboli len suchými výkladmi. „Aj mnohé udalosti, procesy alebo osobnosti sa dajú efektívnejšie zobrazovať cez umelecký obraz. Napríklad Tiso v podaní Mariána Labudu bol historicko - umeleckým zážitkom.“
Autor: LAZ
