Za otcom do Bejrútu
„Z detstva si spomínam na skvelú škôlku v dome s veľkou záhradou nad Bratislavským hradom. Okrem pieskoviska a preliezok sme tu mali aj bazén, kde sme sa radi čvachtali. Škôlka bola super, len sa mi tu nechcelo spávať. Teraz by sa mi to popoludní aj niekedy zišlo, ale už sa nedá,“ hovorí Omar Mirza, ktorý v 11 rokoch s matkou odcestoval za otcom - lekárom do Bejrútu.
„Celkom som sa tam tešil, išiel som za otcom a jeho rodinou, lákalo ma nové prostredie,“ spomína si Omar, ktorý tu začal chodiť do základnej školy. „Ak porovnám výučbu cudzích jazykov, tak v Bejrúte to bolo na vyššej úrovni. Študoval som tam do 15 rokov, pričom som sa naučil po anglicky, nemecky, arabsky aj francúzsky. Po anglicky a nemecky viem celkom slušne, arabsky sa dohovorím a z francúzštiny mám solídne základy. A trocha viem aj po poľsky. Fyzike, chémii či biológii tam venovali menší priestor, tu sa zase vyučujú podrobnejšie,“ porovnal Omar školské systémy. Študentský život v Libanone je vraj porovnateľný s naším, akurát tam neponúkajú tak veľa záujmových krúžkov ako u nás. Žiaci sa po vyučovaní radi venujú športu - najmä basketbalu či futbalu, a s obľubou chodia aj do kina a videoherní.
Meza je rituálom
Na život v Bejrúte si Omar rýchlo zvykol. Ako panelákovému dieťaťu z Bratislavy sa mu tam páčilo najmä more a ich život v dome s veľkou záhradou. Strava tam vraj bola vynikajúca, veľa zeleniny a mäsa. „Spôsob ich stolovania sa nazýva meza - je to niečo ako libanonské „švédske stoly“. Veľa misiek a nádob a v nich rôzne pokrmy, pasty, mäsá, zeleniny, prílohy, sladkosti, pričom každý si berie, čo chce. Veľmi mi tam chutili na rôzne spôsoby upravené morské ryby,“ spomína Omar. Zo sladkostí je pre nich typická baklava, ktorú si doma nepečú, ale sa kupuje. Len pri príležitosti narodenia dieťaťa sa doma pripravujú špeciálne sladkosti. Z ovocia sa tu veľa konzumuje mango, avokádo, banány, zo zeleniny sa v kuchyni používa veľa baklažánov a tekvíc, ktoré sa plnia zmesou ryže a mäsa. „Libanonská kuchyňa mi chýba. Navarím si občas aj sám, a keďže nie som prieberčivý, chutí mi aj tu, chodievam tiež do libanonskej či ázijskej reštaurácie. Ale v Libanone bolo stolovanie čosi viac - rituálom, spoločenskou udalosťou.“
Omar prezradil, že má rád mä- so, zeleninu, zaujímavé kombinácie a jedlo s nápadom. Aj keď nie je práve degustátor, rád si dá dobré víno a pivo. Arak mu v Libanone príliš nechutil, ale vraj vína majú výborné. Raz za rok sa Omar do Bejrútu vracia navštíviť otca, ktorý si tam pred rokmi otvoril gynekologickú prax, v súčasnosti sa však venuje súdnemu lekárstvu. „Chcel, aby som študoval za právnika či lekára, mňa to však ťahalo skôr k umeniu,“ priznáva Mirza.
V Kotúčoch DM je bubeník
V 15 rokoch sa Omar vrátil do Európy, aby študoval na gymnáziu v Bratislave. Učil sa na nemecko-slovenskom gymnáziu, jeho maturita bola uznávaná aj v Rakúsku, takže viac-menej logicky sa rozhodol pokračovať v štúdiu vo Viedni. „V Libanone ma viac bavili prírodné vedy, ale neskôr sa to zmenilo. V 16 ro- koch ma chytilo kreslenie a maľovanie, venoval som sa aj hudbe a divadlu,“ hovorí Omar. „Najprv som uvažoval o štúdiu výtvarného umenia na VŠVU, ale napokon som si vybral teoretický smer – dejiny umenia vo Viedni. S aklimatizáciou som nemal veľké problémy, lebo tam išlo študovať veľa mojich spolužiakov, akurát mi spočiatku trocha prekážal viedenský dialekt. Ale zvykol som si. Nemčinu ovládam celkom dobre. Počas štúdia vo Viedni som jeden semester absolvoval v Krakowe a jeden aj v Bratislave.“
Okrem výtvarného umenia sa Omar venuje aj hudbe – hrá na bicie v bratislavskej skupine Kotúče DM. „Ako 5 - 6–ročný som chodil na spev, neskôr na klavír a gitaru, v bicích som samouk. Hráme punkrock, vystupovali som v mnohých mestách, na festivaloch Hodokvas, Rudava, dvakrát aj v Nitre. Nie som síce hlavný vokalista, ale v skupine si aj niečo zaspievam.“
Naprieč Ruskom
Popri umení je Omarovou vášňou aj cestovanie. Pred dvoma rokmi s bývalou priateľkou a jej kamarátkami absolvoval cestu po Rusku. „Z Bratislavy sme išli vlakom cez Ukrajinu do Moskvy a Petrohradu a Transsibírskou magistrálou až do Vladivostoku. Vo viacerých mestách sme mali asi tak jeden-dva dni zastávky, aby sme si to tam mohli prezrieť. Cesta z Vladivostoku do Moskvy trvá bez zastávky vlakom týždeň, tak aby sme ušetrili čas, cestou späť sme túto trasu absolvovali lietadlom,“ pokračuje Omar. „Rusko ma ohromilo svojou veľkosťou, ľudia tam celkom inak vnímajú vzdialenosti. Tam deti aj tri dni cestovali vlakom k babke na prázdniny a vôbec im to nepripadalo čudné. Väčšinou sme navštevovali mestá, z prírody sme toho veľa nevideli, akurát gigantickú vodnú priehradu Divnogorsk a Bajkalské jazero, ale to stálo za to. Je skutočne nádherné. Zaujal ma aj fakt, že taká veľká krajina ako Rusko dokázala vytvoriť unifikovaný štýl miest. Prešli sme stovky kilometrov a ráz krajiny sa príliš nezmenil. Všade sme našli „ploščaď Lenina“, jeho ulicu, sochu, kremeľ či podobné paneláky a obchody.“ V Moskve a Petrohrade si prezreli historické centrá. Navštívili aj svetoznámu Ermitáž, kde by podľa jeho slov mohli prehliadkou obrazov stráviť aj týždeň.
„Počas cesty po Rusku sme sa stravovali z vlastných zásob, v každom vozni bol samovar, vodou sme si mohli zaliať instantné polievky, cestoviny, čaj alebo zemiakové pyré v prášku. Ľudia popri vlakoch ponúkali aj rôzne špeciality, ale my sme nechceli riskovať žalúdočné problémy. Ku koncu cesty sme si však dali šašlik a pirohy,“ dodal Omar.
V Marakéši aj Tangeri
Cestovateľským zážitkom minulého roka bolo pre Omara Maroko. „Prešli sme skoro celé Maroko, boli sme v hlavnom meste Rabat, vo Feze, Marakéši a Tangeri. Mentalita ľudí mi bola blízka, veď som v podobnom prostredí vyrastal. Maročania sú závislí od mätového čaju, ktorý tam pijú veľmi osladený, z Libanonu si na také niečo nepamätám. Kuchyňa bola výborná a lacná, jedli sme tam napríklad vynikajúci kuskus alebo tažín, jedlo zo zeleniny a kuracieho mäsa. Čo je pre túto oblasť netypické, zažili sme búrku na púšti. Nepršalo tam vraj poriadne dlhý čas, ale my sme sa z toho tešili viac ako domáci,“ prezradil Omar.
Po Maroku cestovali autobusmi, vlakom aj taxíkmi. V niektorých oblastiach sú taxíky jedinými dopravnými prostriedkami. Jazdia tu vraj dva druhy autobusov - slušné, drahšie klimatizované, a lokálne, staré a rozhegané. „Stačila nám jedna jazda. Bolo to síce dobrodružné cestovanie, ale dlhé, únavné a finančne zase nie až tak výhodné v porovnaní s prednosťami tých lepších autobusov,“ dodal Omar, ktorý si aj rád zašportuje. Lyžuje u nás i v Rakúsku, vyskúšal si to aj v Libanone, kde majú hory vyššie ako na Slovensku.
