Nezvyčajne vysoký počet návštevníkov prilákala aj prítomnosť herečky Majdy Pavelekovej a speváčky Gizely Oňovej. Poriadne to v sále roztočili. Prvá dáma slovenského humoru sypala vtipy ako z rukáva, hrala na ústnej harmonike, zaspievala ústredný part z muzikálu Mníšky - Hej, svetlá na mňa! - a premenila sa i na úbohú, chorú, nevrlú, starú tetu. S Gizkou Oňovou tvoria zohranú dvojicu, vynikajúco sa dopĺňajú a ako tandem vystupujú pri rôznych príležitostiach už desať rokov. Spolu napísali aj kuchársku knihu Jedna papá, druhá varí... a chystajú ďalší podobný literárny počin. Gizka ponúkla obecenstvu polky, šansóny, melódie z Repete i ľudovky.
Medzi návštevníkmi bola na vozíčku Andrea Mázorová, ktorej možno ďakovať za to, že tieto dve skvelé dámy do Nových Zámkov prišli. Zoznámili sa na výstave jej počítačovej grafiky v Bratislave. Spolu obdivovali vystavenú paličkovanú krásu. „Myšlienka učiť sa niečo nové, vznikla pred ôsmimi rokmi, keď som sa dostala do dôchodku,“ povedala pre MY vedúca krúžku paličkovanej čipky Jednoty dôchodcov v Nových Zámkoch Mária Hovorková. „Boli sme štyri, základom paličkovania sme sa učili od Zuzky Pisztonovej. Teraz je v krúžku pätnásť členiek. Táto výstava je našou treťou, najväčšou a z hľadiska úpravy aj najkrajšou. Na inštaláciu viac ako dvestopäťdesiatich diel dohliadala riaditeľka ROS Marta Šimo – Svrčeková.“
Zo stien sa na vás akoby usmievali čipkované tanečnice, kvety, motýle, vianočné ozdoby a ďalšie doplnky. Ako predniesla na úvod najmladšia čipkárka, deväťročná Natália Mészárosová: „...Posplietaná fantázia, výkriky snov uväznené v nitkách... Ako nám spomenula jej babička Helena Meszárosová, Natalka začala paličkovať už ako trojročná, o dva roky neskôr urobila svoje prvé dielko. Na Bienále juniorov v Žďári nad Sázavou získala so šperkom tretie miesto, jej čelenka vyhrala súťaž Čáry – máry, ktorú usporiadal pražský Klub inspirace. „Predovšetkým je dôležitá trpezlivosť a pevné nervy. Nápady si nakreslím a potom paličkujem.“
A aký má vzťah k ručným prácam Majda Paveleková? „Pochádzam z Levíc a tam každé poriadne dievča muselo ovládať ručné práce. Môj vzťah k nim je teda maximálne pozitívny. Viem krásne štopkať, ale, žiaľ, (umelkyňa nezaprela svoj zmysel pre humor) manžel nechce nosiť poštopkané ponožky.“
Pomáhala s výchovou dvoch vnúčat dnes už dospelých chlapcov. „Dalo to poriadne zabrať. Osem rokov som nebola na dovolenke. Máme však z chlapcov radosť. Dobre študujú, sú to slušní mladí ľudia. Môj život nie je len o divadle a humore. Rád ho rozdávam a teším sa, keď sa ľudia smejú.“
Gizka Oňová milovala ručné práce, osobitne vyšívanie krížikmi. „Tie chvíle pre mňa boli akousi duševnou hygienou, keď som sa ponorila do seba a usporiadala si myšlienky. Už na základnej škole by sa mali deti priúčať ručným prácam – veď niektoré mladé ženy si nedokážu prišiť ani gombík. S veľkou láskou pohládzam gobelíny, ktoré vyšívala moja stará mama. Podpísala sa na mojej výchove. Naučila som sa od nej gazdovať. Vravievala: „ Nie je tak veľa, čo sa nedá minúť a nie je tak málo, čo sa nedá zadeliť.“ A aj optimizmus čerpám z mojej rodiny. Ja som ešte dieťaťom, mne ešte žijú rodičia . Každý deň ich navštívim a prežívame spolu pekné chvíle.“ Výstavu môžete vidieť do 14. novembra.
⋌MÁRIA BALLOVÁ