ZBER KUKURICE je v plnom prúde. Okrem poľnohospodárov si však zásoby na zimu robia aj šúpolienkari. Jozef Maszay a jeho manželka Marta z Pustých Úľan chodia na polia kvôli kukuričnému šúpoliu už viac ako tridsať rokov. „Šupky je najlepšie zozbierať súčasne zo zberom kukurice, aby nezvetrali a nestratili svoju farbu,“ rozhovoril sa Jozef Maszay, bývalý náhradný traťmajster na železnici. Kukuričným šúpolím naplnia aj niekoľko desiatok vriec. Zásoby si totiž potrebujú urobiť na celý rok.
„Výroba rôznych šúpolienkových postavičiek je veru poriadna fuška. Kto sa chce do toho pustiť, nemôže za tým hľadať žiadnu romantiku,“ hovorí pán Jozef. Ide o mimoriadne jemnú výrobu, človeku sa nesmú triasť ruky, základom je mať pevné nervy. Ak je človek rozrušený, v ten deň nech radšej na výrobu šúpolienok zabudne. Dôležité je vlastne všetko. Počnúc nazbieraním zdravého šúpolia. To musíte vytriediť už na poli, lebo vláčiť domov odpad by ničomu neprospelo. Potom sa ešte nechá dobre preschnúť.
Pred samotnou výrobou šúpolienok sa majú šupky poriadne oprať. „Najlepšie v takom istom prášku ako šaty a začneme ho ihneď spracovávať, pokým je ešte mokré. Vtedy sa šúpolie ešte dobre tvaruje, neláme sa a prispôsobujeme ho do potrebného tvaru aj rôznymi niťami,“ popisuje postup výroby rôznych postavičiek. Takmer každú ich postavičku vieme ihneď zaradiť k nejakému deju, nejakej činnosti. Ich šúpolienky pracujú pri kolovrátku, naberajú vodu zo studničky, či idú na hrabanie sena. To, čo majú v rukách, je však už z dreva.
Nožíkom ostrým ako britva vyrezáva napríklad miniatúrne motyčky, ktorých porisko často nie je dlhšie ako tri centimetre, aby veľkosťou zodpovedalo napríklad kopáčovi. Že je to skutočne piplavá robota svedčí aj skutočnosť, že za hodinu dokáže vyrobiť takýchto miniatúr iba niečo cez desať. Bez zručnosti a vytrvalosti by na takéto niečo mohol zabudnúť. Samotné šúpolienky k rôznemu náradiu samozrejme dotvára jeho manželka Marta.
Jej šúpolienkové devy, ale aj ďalšie postavičky, majú aj svoje jedinečné vlasové účesy. Tie nahrádza ľan, ktorý sa napríklad ľahko farbí, farebné sú aj zásterky. Aj pri nich musia ukázať svoju precíznosť i trochu fantázie, ísť až do detailov, aby sa šúpolienky páčili a zaujali.
Obaja hovoria, že výroba šúpolienok nepodlieha nejakým módnym vlnám. Tak, ako ich vraj začínali vyrábať pred tridsiatimi rokmi, tak vyzerajú jej postavičky aj teraz. Väčšina šúpolienok, ktoré ožívajú pod rukami pani Marty, má oblečené svetlé, takmer biele šaty. Kominárik je však v čiernom obleku, takže je samozrejmé, že sa dosť medzi ostatnými vyníma. Vraj asi aj preto prináša ľuďom šťastie. Keď nejakého stretnete na ulici, určite sa nezabudnite chytiť za gombík a želať si niečo pekné.
