Chápeme, že každý z nás sa raz narodí a potom raz aj navždy odíde. Zdá sa nám to prirodzené a spravodlivé, no predsa sa neubránime smútku. O tom, akým spôsobom spracovať smrť našich najbližších, sme sa porozprávali so psychologičkou Beátou Antalíkovou.
Väčšina z nás zrejme žije v podvedomí v akomsi neustálom strachu o svojich blízkych. Aj napriek veku alebo rôznym chorobám sa snažíme nemyslieť na to, že ich môžeme stratiť. Na smrť nie sme pripravení na rozdiel od iných kultúr. Ako teda správne prijať smrť zo psychologického hľadiska?
Možno sa to bude zdať čudné, ale tam, kde niečo v živote končí, obyčajne hneď aj niečo začína. Znamená to, že smrť je úzko spätá so životom. Pokračovanie smrti je niekde v ďalšom živote. Tu nemám na mysli iné sféry duchovna, ale myslím si, že keď človek zomrie, je to časové ukončenie životnej fázy a pokračovanie je v každom prípade v jeho potomkoch. Ľudia, aj keď zomierajú, zostávajú stále medzi nami, pretože sú v nás. Snáď, keď si človek takto vysvetlí smrť blízkeho, možno lepšie prejde obdobím smútku, ktoré nepochybne smrť prináša.
Teraz nastáva obdobie, kedy si budeme pripomínať všetkých našich blízkych zosnulých. Myslím si, že aj toto obdobie je nielen pamiatkou na nich, ale i akýmsi holdom úcty voči nim a prejavom našej lásky, a to aj napriek tomu, že sa už nenachádzajú medzi nami.
Smrť a život sú teda dva hraničné body, dva protipóly. Otázka toho, čo bude po smrti, zaujímala človeka od nepamäti. Ako psychológia definuje smrť a úsek po ňom? V čo veríte vy?
Prečítala som množstvo literatúry v súvislosti s touto témou. Napadajú mi publikácie Moodyho, ktorý sa zaoberá životom po živote a hovorí o tom, že v Amerike prešlo jeho rukami niekoľko tisíc ľudí, ktorí zažili klinickú smrť. Z nej sa včasnou záchranou všetci vrátili späť do života a klienti svoje pocity opisujú rôzne. Najčastejšie sa stretávame s opisom, že sa dostávajú do tunela, na konci ktorého vidia svetlo a to ich priťahuje. Osobne som sa nad tým nezamýšľala, čo ma čaká po smrti, ale myslím si, že to bude možno koniec telesnej schránky človeka, ale skutočný koniec to nebude. Všetci tu za sebou zanechávame niečo – nemusia to byť len naši potomkovia, môžu to byť i skvosty ľudských výtvorov – umelecké, literárne diela, stavby. To všetko zanechávajú za sebou, v týchto predmetoch žijú a spomienky ľudí cez ne ožívajú.
Pamiatka zosnulých by nemala byť len sviatkom spomienok a smútku, ale mala by nás nútiť zamyslieť sa aj nad svojou vlastnou existenciou, svojím vlastným životom. Aké je podľa vášho názoru posolstvo novembrových sviatkov?
Žijeme pre rôzne ciele, ale v konečnom dôsledku žijeme preto, že raz niekde niekedy zomrieme. Preto nie je jedno, ako je naplnený život každého z nás. Obsah nášho života je nesmierne dôležitý a skôr sa treba zaoberať tým, ako žijeme, čo po sebe zanecháme. Vždy dobre padne, ak v kruhu známych, priateľov spomenieme zosnulého a povie sa o ňom niečo pekné. Človeka to napĺňa pocitom spokojnosti, radosti, úcty. Sú medzi nami ľudia, na ktorých si spomíname, ktorí nám veľa vzácneho odovzdali. Myslím si, že v súvislosti so smrťou a odchodom ľudí na iný svet, je vhodné zamýšľať sa nad tým, ako prežili život, čo nám dali a čo po nich zostalo.
Spomínajme na našich zosnulých s láskou a úctou.
ANGELIKA PUKANECOVÁ