Smrť v helikoptére mu nebola súdená
„Keď ma na začiatku 60. rokov vyhadzovali z fakulty, nebohý Tonko Točík z Nitry mi vybavil miesto šoféra na hrade, za 5 korún na hodinu,“ spomína si Matúš Kučera, ktorý vtedy pôsobil ako odborný asistent na FF UK v Bratislave. „Súdruhovia mi nevedeli odpustiť, že počas študentských udalostí som bol za zníženie hodín marxizmu-leninizmu, oni dokonca tvrdili, že som bol za ich zrušenie. To bol smrteľný hriech, ktorý vždy vytiahli, keď ma chceli vyhodiť. Našli sa tu však dobrí ľudia, ktorí ma zachránili, takže som na fakulte prežil tri „vyhadzovy“. Z fakulty som neskôr odišiel do verejného života. Vo voľbách 1992 som sa stal poslancom federálneho parlamentu, založili sme republiku a stal som sa podpredsedom klubu HZDS pre politické otázky. Na štvrté lámanie ma dostali aj na stolec ministra školstva. Bol som tam necelý rok a po nezhodách s Mečiarom som z postu dobrovoľne abdikoval.“
Matúš Kučera sa chcel vrátiť na svoje pracovisko, na fakultu, zavolal si ho však vtedajší minister zahraničných vecí Moravčík. „Jožo otvoril písanku a hovorí: B - Brazília. Ja mu na to - čo si zbesnel? Som jediný profesor stredovekých dejín na Slovensku, mám šesť doktorandov, rozrobené dve habilitácie na docentúry, dve profesúry. Keby som takto ušiel, ohovorili by ma pod čiernu zem,“ hovorí Matúš Kučera, ktorý sa však na manželkino prehováranie napokon stal veľvyslancom v Záhrebe. „Smiali sa nám, že ideme na front, lebo tam práve začala občianska vojna. Keď som tam prišiel, úrad sa tu ešte len zakladal - robil som šoféra, sekretárku, kuriča, veľvyslanca a všetko možné. Neskôr mi pričlenili aj Bosnu-Hercegovinu. Našťastie som tam nerád lietal helikoptérou, aj ju zostrelili - keby som v nej vtedy sedel, dnes tu už nie som.“
Vláčiky z okna nepočíta
Po návrate z postu veľvyslanca sa Matúš Kučera stiahol z verejného života a túžil sa opäť vrátiť na fakultu. „Ale kam sa vrátite, keď tí istí komunisti, ktorí ma vyhadzovali, sedeli na fakulte? Konkurzom som preto nastúpil na miesto generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea. Ale keďže celý život ma niekto vyhadzoval, aj z tohto postu ma po 3 rokoch bez udania dôvodu prepustili. V tom čase však novozaložená Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave potrebovala riadneho profesora, takže som tu externe prednášal ešte ako riaditeľ SNM a neskôr som tu päť rokov pôsobil ako univerzitný profesor. Ale keď som mal v októbri 76 rokov, povedal som si, že už treba pozerať doblba a počítať vláčiky z okna,“ zažartoval si na svoj účet Matúš Kučera. Svoje predsavzatie však nedodržal, vraj teraz pracuje viac ako keď bol zamestnaný. Nedávno odovzdal do tlače prvý diel 4-zväzkovej vysokoškolskej učebnice Slovenské dejiny, ktorú píše so svojimi žiakmi, teraz už univerzitnými profesormi.
S manželkou Květoslavou, s ktorou sa zoznámil ešte na fakulte, „ušiel“ profesor Kučera z Bratislavy na vidiek do Šenkvíc. „Trávime tu väčšinu roka, máme domček tak na konci dediny, okolo sú len mačky, psy a my. Je tam fajn, venujeme sa sebe a záhradke, aj keď teraz po operácii, keď mi dali umelý kĺb, mi už rýľovanie tak nejde,“ povedal Matúš Kučera, ktorý si nájde čas aj na knihy. Rád si prečíta vedecké publikácie zo svojho oboru, ale aj literatúru faktu či dobrý román.
Matúš Kučera, slovenský historik, profesor, bývalý minister školstva a generálny riaditeľ SND sa narodil v Mojtíne, študoval históriu a slovenčinu na FF UK v Bratislave a KU v Prahe. V prvom ročníku vraj špekuloval, že prejde na veterinu, potom sa však do histórie priam „zahryzol“. Je nositeľom štát-nych vyznamenaní Rad Ľudovíta Štúra I. a II. triedy, svoju pozornosť sústredil najmä na tajomstvami zahalené storočia začiatkov našich národných dejín.
