„Ste v našej obci prvými, ktorí sa dožili takéhoto prekrásneho jubilea,“ pozdravil oslávencov starosta obce István Lukovics.
Pán Haver bol tridsať rokov predsedom dedinskej organizácie Slovenského zväzu drobnochovateľov. Každoročne organizovali rozličné študijné zájazdy a snažili sa chovať tie najexotickejšie druhy drobných zvierat.
„Narodil som sa v roku 1921. Po ukončení základnej školy som sa odišiel učiť za krajčíra do Komárna. Svoju ďalšiu budúcnosť som si vtedy spájal práve s týmto mestom. Avšak v roku 1942 som narukoval. Prvé vojenské skúsenosti som získaval ako ordonanc (vojenský sluha, poslíček) pri istom oficierovi v Rumunskej Csíkszerede. Strávil som pri ňom šesť mesiacov. Bol to jeden dobrý a inteligentný veliteľ. Potom sa však začala ozajstná vojna. Nemci, a s nimi i naša maďarská armáda, začali prehrávať, neustále sme ustupovali a dlhé týždne hladovali. Napokon som sa dostal do ruského zajatia. I tu som mal šťastie. Od detstva som bol útlejšej postavy. Rusi zo zajatcov vyberali iba statnejších. Asi desiatku najdengľavejších nás jednoducho poslali domov," spomína Ferenc Haver. Do Čiernej Vody sa vrátil koncom septembra 1945. Aby sa mohol prihlásiť tunajším úradom, potreboval rozličné potvrdenia. Zašiel za miestnym učiteľom, aby mu pomohol. Na dvore školy stretol pekné, usmievavé dievčatko. Opýtal sa ho, kde nájde riaditeľa. „Táto otázka sa mi stala osudovou. Padla mi do oka, a už som sa jej nepustil,“ zasmial sa náš oslávenec.
Klára bola o päť rokov mladšia. Spočiatku si na Ferenca nevedela spomenúť. Viac ako sedem rokov bol mimo obce. A tiež sa veľmi zmenil. „Hlavne bol chudučký. Čo ma na ňom chytilo, boli veselé oči a jeho humor. Ja som bola sirota. Mamka mi zomrela, keď som mala dva roky, neskôr i otec. Vychovávala ma babička,“ spomína pani Klára Haverová, rodená Pappová.
Jej terajší manžel sa zamestnal ako krajčír v krajčírskom družstve Slovodev Galanta. Pracovalo v ňom veľa dievčat, majster ho chcel stále s niektorou oženiť. On však už bol rozhodnutý. V jeden večer prišiel za svojou milou, s ktorou o svadbe predtým nehovorili, a pred babičkou jej položil jasnú otázku. „Klárika, chcem sa oženiť. Chceš sa stať mojou manželkou? Ostala prekvapená. Až babička zareagovala, že roky už na to máme, teda v tom nevidí žiadne prekážky. A bolo po pytačkách,“ spomína s úsmevom pán Haver.
Po ťažkých začiatkoch im začalo svitať na lepšie časy. Napriek tomu, že jeho manželka nikde nepracovala, pustili sa v roku 1960 do výstavby rodinného domu. Postupne sa im narodili dve dcéry. Staršia Eva je už na dôchodku, mladšia Klára oslávi v tomto roku päťdesiatku. Dcéram dopriali všetko, len aby mohli získať patričné vzdelanie a aby ich život bol oveľa ľahší. Manželia Haverovci sa tešia i z piatich vnúčeniec a troch pravnúčat. A aký je ich recept na dlhovekosť, a hlavne na nehrdzavejúcu lásku?
„Celý život som si po práci doprial potrebný oddych. Ako krajčír som mnoho sedel, a preto som začal chovať domáce zvieratá. S manželkou sme chodili na rôzne rekreácie v rámci ROH. Dostali sme sa do Bulharska, Rumunska, Maďarska, dokonca i do Rakúska, nehovoriac o tom, že sme pochodili celé vtedajšie Československo. Doslova nás očarili naše Tatry. Druhou vecou je pravidelné používanie mozgových závitov. Som veľký fanatik lúštenia krížoviek. Denne chodím na bicykli pre noviny Új Szó, prečítam ich do poslednej vety. Som smutný z toho, že niekto sa snaží vyvolať tu na juhu Slovenska vášne, neznášanlivosť. Medzi Maďarmi a Slovákmi tu nikdy neboli žiadne nezhody. A čo sa týka tej lásky? Treba sa naučiť byť tolerantný a hlavne odpúšťať. A najmä hneď pri prvom konflikte netreba bežať domov za mamičkou a urazene vykrikovať, že sa rozvediem. Práve pri riešení konfliktov sa musí prejaviť samotná sila lásky, tak ako u nás,“ ukončil náš rozhovor šťastný oslávenec pán Haver.