Jedna noha od kolena dole mu zostala visieť ako na vlásku.
„S Tiborom sa poznáme asi desať rokov, pochádzame z jednej obce, bližšie sa poznáme štyri roky. Nehoda sa mu stala 24. apríla. Problém bol, že v ten deň si od kamaráta požičal motorku, išiel sa na nej iba tak odviezť, keďže svoju predal v nedeľu pred nehodou. Jednoducho povedané, jazdenie na motorke bolo pre neho drogou. Veď už v ďalší deň si mal ísť po novú motorku, ktorú už mal objednanú,“ spomína jeho priateľka Jana z Trnovca nad Váhom.
Čo sa vlastne stalo, sa neskôr dozvedela od Tibora. Na požičanej motorke nefungovala signalizácia spusteného stojana. Počas jazdy mu prekážalo vejúce tričko, tak zostal stáť, aby si ho zapravil. Pri novom rozjazde však zabudol zdvihnúť stojan, čo sa mu stalo osudným. V ľavotočivej zákrute sa stojan zachytil o zem a motorka sa už nedala ovládať. Vyhodilo ju z cesty medzi strom a dopravnú značku. Najviac na náraz doplatila jeho ľavá noha. Vytrhalo mu takmer všetky svaly, šľachy, cievy a úplne rozdrvilo holennú kosť v dĺžke takmer dvadsať centimetrov.
Pocity po havárii
„Bolo to niečo strašné. Možno ani nie do desiatich minút som bola na mieste tragédie. Veď to je len kúsok od nášho domu, takmer v strede dediny. Iba chvíľu predtým sme sa spolu vrátili zo služobnej cesty. Tibor si ešte požičal auto, že skočí k svojim rodičom, potom sa mal ku mne vrátiť. Po chvíli mi telefonoval kamarát, od ktorého mal požičanú motorku, aby som prišla do dediny, že Tibor mal menšiu nehodu. Spočiatku som si myslela, že si robí dobrý deň a chce ma vytiahnuť na kofolu. Veď čo by sa mohlo za takú chvíľu stať? Keď mi však oproti bežali dve dievčatá, už som tušila, že to nebude len tak. Tibor ležal pri strome, vôbec som nevedela, čo s ním je. Už sa tam zbiehali ľudia, iba som videla, že tá noha je otrasná. Všetko krvavé a skoro nič v nej nemal. Bola som bezradná. Nedokázala som takmer ani vytočiť číslo záchranky, ktorá už mala byť podľa prítomných na ceste. Ľuďom, našťastie, hneď napadlo škrtiť nohu opaskom, aby nevykrvácal, a taktiež naspäť zatláčať žily a cievy. Hneď som volala mamine a jeho rodičom. Celú večnosť trvalo, kým prišla sanitka. Potom sa podarilo zorganizovať aj vrtuľník. V dedine však pristáť nemohol, Tibora museli previezť sanitkou na pole. Stratil pritom veľa krvi, ani sme nevedeli akú má krvnú skupina,“ spomína Jana. Aj tu sa prejavila veľká ochota ľudí.
Pomoc aj zo vzduchu
Tibora po ošetrení v sanitke helikoptérou previezli do Nitry. Ortieľ lekárov bol jednoznačný, noha sa musí amputovať.
„Tu zas zaúradovala aj moja mamička. Na našu zodpovednosť sme amputáciu pripustili až ako poslednú možnosť. Ihneď som do veci zatiahla všetkých možných priateľov, svoju rodinu i známych a neznámych, vďaka ktorým sme našli výborného odborníka na podobné problémy, traumatológa prof. Jozefa Lóhnerta. Aj keď tomu nikto neveril, práve jeho zásluhou, ako aj pričinením primára nitrianskej traumatológie Petra Orbána, a tiež primára oddelenia cievnej chirurgie Petra Mondeka a odborníka na plastiku Daniela Mládeka sa nám Tiborovu nohu podarilo zachrániť,“ chveje sa ešte aj teraz už šťastím Jana.
„Po strašnom čakaní v nemocnici asi zhruba do jednej hodiny v noci sme sa vrátili domov, vyčerpaní a zúfalí." Hneď rozposlala maily s prosbou o pomoc a krv darovali takmer všetci Tiborovi priatelia, známi, dokonca aj neznámi ľudia. Na výzvu zareagovali aj darcovia z Nitry, Šale, Galanty i Bratislavy. Hovorí, že na Tibora nemohol nikto nič zlé povedať, je to chalan s veľkým srdcom, tí darcovia nás skutočne nesklamali."
Noha stále hnisala
O tom, že noha bola skutočne v kritickom stave, svedčí aj to, že Tiborovi chýbala asi dvadsať centimetrov dlhá kosť a samozrejme, museli nájsť namiesto nej vhodnú náhradu, čo nebolo vôbec jednoduché. Všetko bolo potrebné vyčistiť, lebo všade sa tvorili nebezpečné látky a rany mu hnisali. Prvé dva mesiace bol kvôli takýmto zákrokom a operáciám asi pätnásťkrát pod narkózou. Stále pritom hrozila embólia, kvôli ktorej by nohu museli amputovať, aby zachránili jeho život. Bolo to čakanie, či sa to podarí alebo nie. Telo našťastie cudziu kosť prijalo. Museli mu ju však „zošiť“ klincami. Pri vŕtaní narazili na hnis aj v kosti. Všetko sa muselo znovu vydezinfikovať, ale to sa, našťastie, ako-tak doliečilo.
„Keby sme nenašli takýchto výborných lekárov, dnes už by bol Tibor určite bez nohy,“ zamýšľa sa Jana. Ešte nie je isté, či na ňu bude môcť riadne dostupovať. Po čiastočnom vyhojení nohy sa dostal do rehabilitačného centra v Kováčovej. Koleno sa mu celkom hojí, už ním vie ako- tak hýbať. Jana hovorí, že až zázrakom. Horšie to je však s ďalšou citlivosťou nohy. Stuhnutý zostal členok.
„Nevieme, čo s tým bude a ako sa situácia vyvinie, nakoľko mu tam chýbajú nervy. Noha mu vlastne iba visí, snažia sa mu ju rozhýbať,“ dodáva Jana. Keby sa to podarilo, bol by to pre všet-kých najkrajší darček k Vianociam. Keď aj nie k týmto najbližším, čo nie je už reálne, potešili by sme sa, keby to bolo hoci aj k tým budúcim."
ZO ŠPORTOM ZREJME SKONČIL
Hlavným Tiborovým koníčkom boli najmä motorky. Jazdil na nich od mladosti, bola to jeho vášeň.
Rekreačne hrával aj tenis, rád sa korčuľoval, v lete i v zime, s Janou sa chodievali aj lyžovať či na dlhšie prechádzky. Čo z toho si ešte bude môcť vychutnávať, ešte netušia.