Často chodieval najmä k starému otcovi do Hájskeho. Pásaval tam husi a kravy. Najviac však obdivoval konské záprahy, s ktorými furmani prechádzali po hlavnej ulici v Šali. Láska k zvieratám v ňom zostala na celý život. Práve kvôli nim si neskôr obul „túlavé“ topánky.
Nikdy by nemenil
Láska k zvieratám za neho vyriešila aj problém, pre akú školu sa má rozhodnúť. V roku 1962 nastúpil na Poľnohospodársku technickú školu v Šali. Vtedy tu kone vlastne ani nemali, chodili za nimi na okolité družstvá. Keď však bol žiakom druhého ročníka, konali sa v Šali jazdecké dostihy a Jozef pomáhal pri ustajnení hosťujúcich koní.
„Vtedy, už nebohý, správca Jozef Rozsíval a riaditeľ školy Ján Humpl vyhlásili, že ich stajne budú čoskoro plné vlastných koní. Sľub dodržali a zakrátko sem zo Šamorína, z Topoľčianok a z Bratislavy začali pribúdať prvé dostihové kone, ktorými boli Morfológ, Likavka, Spirea, Páva, Génius a ďalšie. Zároveň sem prišiel aj dostihový jazdec Anton Mlčúch. Vlastne sme stáli pri zrode jazdeckého športu tu v Šali,“ spomína Jozef Karafa.
Kone celoživotnou vášňou
Kone boli vášňou viacerých. Neraz pri nich aj spávali, najmä keď sa malo narodiť žriebä. Po skončení školy v roku 1967 si Jozef kúpil koňa vlastného. Chcel však viac ako iba jazdiť, preto odišiel do cirkusu.
„Potreboval som sa zdokonaliť v ovládaní koní, aby som si mohol založiť hipodróm. Keďže vtedy to nebolo celkom jednoduché, „schoval“ som sa pod krídla vtedajšieho Parku kultúry a oddychu v Nitre." Prikúpil si ešte dva osly a jedného poníka a chodili po celom Slovensku. A keďže v tom čase letel film o Vinetuovi, založil si v piešťanskom parku indiánsku osadu Inchu-chuna. Naďalej sa túlal po okolitých mestách, chodieval všade, kde sa niečo dialo, na chrbtoch svojho zverinca vozil deti v pionierskych táboroch, na rôznych trhoch a hodoch. V 1968 však prišli „osloboditelia“ a on považoval za rozumnejšie riadne sa zamestnať. Prišiel do Bojnickej ZOO a keďže tam nemali voľné miesto ošetrovateľa zvierat, začal robiť ako traktorista. Po dvoch rokoch sa vrátil do Šale, štyri roky robil v Štátnom majetku v Trnovci nad Váhom.
Stále však hľadal svoje „miesto“. Neskôr robil aj baču v JRD Mýtna. Šesť rokov sa staral o tisícku merinových oviec. V roku 1985 napokon odišiel do ZOO v Košiciach. Zverili mu stádo huculských koní a poníkov. Venoval sa im 23 rokov, za ten čas odchoval 88 huculských nových koní a 48 poníkov.
Samozrejme sa staral aj o iné zvieratá. Podobne ako jeho manželka Erika, s ktorou sa zoznámil ešte v Bojniciach. Ich životy spojila rovnaká „krvná skupina“. Erika sa v Košiciach starala najmä o okrasnú hydinu, vtáctvo a bažanty, chovala rysy, levy, a už vyše roka sú jej miláčikmi tulene a tučniaky.
Ťavy boli raritou
„Do ZOO asi v roku 1988 pribudol aj chovný pár tiav. Keď sa narodilo mláďa, samica ho nemohla odchovať, cumlíkom ho teda kŕmila manželka. Mlieko muselo mať každú tretiu hodinu, preto sme ho v deke preniesli domov do bytu. Bývali sme na 7. poschodí, všetko sme teda museli upraviť novým podmienkam. Odpratali sme koberce, vždy boli pripravené poháre. A keď sa niečo nestihlo, na rad prišli papierové utierky,“ spomína s úsmevom. Ťavie mláďa po vyše dvoch týždňoch, keď už narástlo do výšky kľučky, mohlo putovať naspäť do ZOO. Doma si ho však chceli ešte zvečniť na pamiatku. Keď fotografovi povedali, aby k nim prišiel odfotiť ťavu, ten sa zatváril dosť neurčito. Uveril, až keď sa presvedčil na vlastné oči. Takto sa to s malými ťavami opakovalo ešte dvakrát. Potom už aj za adekvátnej pozornosti dospelých a detí z okolia, ktorí malé ťavy prichádzali obdivovať.
Pán Jozef Karafa má od apríla tohto roku v ruke dekrét dôchodcu. Doma však nesedí. Spoločne so synom sa rozhodli založiť Občianske združenie Výlet na divoký západ. Rozbehli chov koní, oslov, majú lamu, cvičené kozy, prasa, psy či krotkú hus a hydinu. V starom kameňolome si zriadili aj amfiteáter, kde pripravujú rôzne programy najmä pre deti, ktoré túžia vysadnúť si na chrbát koníka a zažiť trochu romantiky.
Svoje zvieratká nebudú môcť zanedbať ani počas vianočných sviatkov. Veď ich najnovšou iniciatívou je založenie Pony expresu, kde pán Jozef Karafa vystupuje ako poštmajster, jeho syn Ivan je predákom, dcéra Katka Šaková jazdkyňa na úseku Rušín - Košice, Hlavná stanica a pani Erika sa stará o uniformy, aby boli vždy čisté a pekne vyžehlené.
