Umelecký stolár zhotovuje v dielni Divadla Andreja Bagara kúsky, ktoré sa potom dostanú na dosky znamenajúce svet.
Divotvorný hrniec
dal stolárom zabrať
K drevu a práci s ním prvý raz privoňal v pätnástich. Ale len tak. „Lebo sme nejaké drevo dotrepali z lesa. To bolo vtedy a potom dlho nič.“
Hovorí o sebe, že nikdy nesníval o umeleckej stolárčine. Ani o nijakej inej. To, že sa vyučil za nábytkového stolára a dnes je umeleckým stolárom, považuje za osud. „Mal som byť autoklampiarom.“
Práca, ktorú má, ho napĺňa. Vytvárať kulisy pre divadlo je iné, kreatívne. Ľubomír Straňák podotýka, že Divadlo Andreja Bagara v Nitre je na Slovensku jedno z mála, ktoré si ponechalo svoju vlastnú umeleckú dielňu. Navyše kompletne vybavenú.Sú v nej stolári, zámočníci, maliari, čalúnnici a krajčírky.
Práca je to iná, lebo aj hry, ktoré pripravujú pre domovské divadlo alebo aj pre iné divadlá, sú z rôzneho súdka.
„Shakespearov Kráľ Lear je pre nás veľmi výhodný, lebo my na ňom nemusíme robiť skoro nič,“ hovorí s úsmevom. Naopak, na operete Modrá ruža a muzikáli Divotvorný hrniec sa poriadne namakali. Bolo treba trafiť sa do náročných predstáv výtvarníka, ale svoje slovo mal aj režisér Jozef Bednárik.
Plát stola ostal v rukách
Na ktoré rekvizity Ľubomír Straňák spomína? „Nedá sa zabudnúť na výrobu lode do Modrej ruže. To bolo niečo obrovské, masívna konštrukcia s kopou železa. Pracovalo na nej niekoľko ľudí niekoľko mesiacov. Pre mňa bol zaujímavý aj Mrázik, ktorého hrala Nová scéna. Tam bolo veľa dreva. Napríklad dedinský plot, ktorý musel vyzerať dobitý a ošarpaný. Ak by som tam dal krásne rovné a namaľované dos-ky, nebolo by to presvedčivé,“ hovorí Ľubomír Straňák.
Chodieva sa pozrieť na prvú verejnú skúšku, kde sa testujú reakcie divákov. Dokáže sa ponoriť do deja, no takmer vždy vníma aj veci, ktoré iní nie. Napríklad kiksy. „Pavlíková s Vojtekom mladším mali v jednej hre chytiť stôl a preniesť ho niekam. Nadvihli ho a zrazu im ostal plát v rukách a nohy na pôvodnom mieste. Žiadny problém. Vrátili sa naspäť, položili plát na nohy a preniesli stôl za nohy. Sú to profesionáli, nezaváhali a improvizovali. A my sme sa v hľadisku čudovali, ako je to možné, veď ten stôl sme tam dávali dobrý.“
Ondrík je pán herec
Z nitrianskych hercov uznáva viacerých, hlavne ale Evu Pavlíkovú, Milana Ondríka a Jozefa Dóczyho. „Pavlíková teraz letí, je skoro v každej hre. Ondrík je dobrý, je to pán herec, hrá celým telom. A Dóczymu stačí, keď zadychčaný vyjde na scénu, povie svoju hlášku a diváci sú z neho hotoví, tešia sa naňho.“
Drevu sa Ľubomír Straňák nevenuje len vo svojej práci. Je jeho koníčkom aj doma. Vyrába sochy, masky, plastiky, kvetináče, štíty, vázy, tváre. „Drevu sa venujem už od pätnástich, no len posledných desať rokov spoznávam, že sa z tohto materiálu dajú spraviť aj iné veci ako nábytok.“ V dreve vidí tváre, postavy. Prichádzajú postupne a presné kontúry dostávajú s každým ďalším pohybom dláta. Jeho dielka odrážajú aj jeho náladu.
Zatiaľ poslednou a nedokončenou prácou sú zastavenia kalvárie. Vychádzal z predlohy nitrianskej Kalvárie, jednotlivé zastavenia si nafotil do mobilu. Hotové má zatiaľ prvé tri. Robil ich z MDF materiálu, čo je stredne lisovaná drevovláknitá doska s takmer homogénnou štruktúrou.
