že príde o byt.
Pani Renáta, invalidná dôchodkyňa, sa musela zamestnať, aby mala dlžobu z čoho splácať. Jej trápenie trvalo dlhých šesť rokov, dve posledné splátky zaplatila v eurách.
„Všetko sa začalo idylickou prezentáciou s darčekmi. Bola som na viacerých z nich. Vždy nám na nich ponúkali úžasné hrnce, matrace či lampy. A samozrejme za mimoriadne „výhodné“ ceny. Som spoločenský typ, medzi ľuďmi mi bolo vždy dobre, v rámci rôznych výletov nás pozvali aj na obed. Tak som videla napríklad múzeum hračkárstva. Hovorí sa, že človek toľko skúša, až sa popáli. Mne sa to podarilo, keď som sa raz v decembri úplne náhodou zastavila na jednej prezentácii v Mestskom kultúrnom stredisku tu v Šali,“ spomína pani Renáta. Práve sa tam začínala prednáška o liečení magnetoterapiou.
Prístroj vraj lieči všetko
„Vnúčik mal astmu, ja tiež, aj syn trpel akousi pliagou. Vraj je to dobré na všetko, určite budeme o pár dní fit, presviedčali ma díleri spoločnosti."
Pani Renáta sa spočiatku potešila ohromujúcej zľave, veď mala zaplatiť iba dvanásťtisíc korún, dokonca v splátkach po tisícke. Doslova jej vraj vsugerovali, že to bude zároveň akýsi vianočný darček pre celú rodinu. Tak si magnetoskop objednala. Potom jej však mysľou začali hlodať pochybnosti. Veď ako môže byť jeden prístroj na všetko? To by museli vedieť aj lekári a všetci by sme museli byť zdraví. Váhala, aj keď jej prístroj osobne doniesli, vraj až z Košíc. Ak by ho neprevzala, musela by zaplatiť za cestu tri tisícky. Zároveň jej dali podpísať pôžičku.
V rýchlosti vraj ani nevedela, čo podpisuje. Zbadala sa až potom, keď jej prišla faktúra. Bola na nej suma 26-tisíc korún.
Medzitým sa prístrojom „liečil“ vnuk. Doteraz nevedia, či mu pomohol alebo nie, lebo astmu má stále. Pani Renáta sa ho nenaučila ani zapnúť, syn ju vysmial, že je to blbina. Sklamaná dôchodkyňa sa poinformovala aj u známych lekárov. Tí jej povedali, že prístroj môže pomáhať, nie však proti astme.
Chcela ho vrátiť
Pani Renáta sa vybrala do Košíc, že prístroj vráti. Keď spoločnosť po úmornom hľadaní našla, práve sa sťahovali z akejsi vily. Nikto sa s ňou nechcel baviť. Prístroj sa vraj dal vrátiť do siedmich dní!
„Kto však za taký krátky čas zistí, či to pomáha alebo nie? Prišla jedna mladá kočka, povedala, že ona je konateľka. Dala mi podpísať akýsi papier, že z akého dôvodu chcem prístroj vrátiť, môžem tam vraj napísať hocičo. Cestovala som celú noc, bola som znechutená, vôbec som nerozmýšľala. Tak som napísala, že z finančných dôvodov. Stále som sa však domáhala stretnutia s nejakým riaditeľom. Napokon mi dali akúsi adresu pri nemocnici. Nemocnicu som našla, jeho však nie. Tak som sa celá nešťastná aj s prístrojom vrátila domov a čakala, čo bude ďalej.“
Takmer prišla o byt
Potom jej prišlo zopár výziev na zaplatenie, všetko vyvrcholilo hrozbou exekúcie. Pani Renáta ani nevedela, čo to je.
Myslela si, že exekútor príde, zoberie si prístroj a bude mať pokoj. Všetko však bolo úplne ináč. Exekútor jej zablokoval všetky účty, ani nevedela, že na Slovensku je takmer pätnásť bánk. Z každej jej prišiel výpis, že je pod exekučným dozorom.
Doma nemala ani korunu, medzitým stúplo nájomné. Zrazu meškala s tromi splátkami. Byt mala v osobnom vlastníctve. Potom prišlo ďalšie prekvapenie. Pohrozili jej rýchlym exekučným konaním, inak príde o byt. Rýchlo zaplatila aspoň nájomné. Bolo to tesne pred Vianocami. Medzitým jej už vypli aj televízny signál, hoci ako invalidná dôchodkyňa nemusí platiť koncesionárske poplatky.
„Bola som psychicky na dne, musela som začať s užívaním tabletiek. Dcéra mi povedala, že ľudia prichádzajú o iné hodnoty, tak prečo by som sa z toho mala zrútiť. Nebolo nikoho, kto by mi pomohol. Rodinu som svojimi problémami zaťažovať nechcela, za cudzími som nešla, nevidela som žiadne rozumné východisko." Že musí zaplatiť, lebo sa s tým nedá nič robiť, jej povedala aj dievčina na súde v Galante. Pani Renáta sa teda ako invalidná dôchodkyňa zamestnala.
Bolo to tvrdé poučenie
„Meno Bohumil už nechcem viac ani počuť,“ zaprisaháva sa pani Renáta. Pochopila, že aj takto môže niekto zarábať veľké peniaze. Je presvedčená, že na prístroji by spoločnosť zarobila, aj keby im dala iba dvanásťtisíc korún, nieto ešte dvadsaťšesťtisíc. Keď jej potom za rôzne poplatky vyčíslili až 87-tisíc a s ďalšími úrokmi 101-tisíc korún, tak to už bola trochu silná káva. Pani Renáta postupne robila u štyroch zamestnávateľov. Dnes sa už aj usmieva. „Šesť rokov som živila exekútora, niečo mi však našťastie zostalo aj pre vnuka. Ani som nevedela, že raz budem taká užitočná,“ dodala pani Renáta.
