Ani po rokoch to nie je naoko

Ona pre lásku odišla z domu, on si nezobral dievča vybrané rodičmi. Dva týždne prespávali
v učiteľskom kabinete. Aspoň boli šťastní, že sú jeden pri druhom. Spoločné šťastie vydržalo Terézii a Antonovi Sendreyovcom už pol storočia.

„Manželstvo nie je holubník, že dnes odletíš a zajtra priletíš. Zapamätaj si, kam ideš, a nie, že sa o mesiac vrátiš, že tam nebudeš,“ povedal otec mladej Bratislavčanke, keď si za muža svojho života vybrala Antona. A toho sa Terézia držala celý život. „Dnes aj rodičia robia chybu, mladí k nim utekajú hneď, keď sa pohádajú. Mali by ostať spolu a vyriešiť to. Buď by to napravili, alebo by sa rozišli. Ale nie pre každú maličkosť,“ tvrdí Terézia.
Z pusy neotehotnie
Spoznali sa na hodovej zábave v Zlatých Moravciach. Anton hral na saxofóne, Terézia z Bratislavy tam prišla s kamarátkou. Bola to láska na prvý pohľad, v tom sa manželia zhodujú.
„Zaujala ma krásnymi červenými vlasmi,“ hovorí Anton. „Nó, to teraz vidieť, na tých mojich šedinách,“ zasmeje sa Terézia. Dievčatá nemali kde sedieť, Anton s hudobníkmi ich pozval k muzikantskému stolu. Keď požiadali o slová k jednej piesni, rozhodol sa Anton skočiť po ne domov. A vzal so sebou aj Teréziu. V tú noc padla pod hviezdnou oblohou prvá pusa.
V ten istý mesiac na sklonku jesene dostal Anton povolávací rozkaz. Vojakom bol v Aši, ďaleko od slovenských hraníc. Terézia jeho odchod tragicky nevnímala, hoci zaľúbená bola po uši.
Začiatkom decembra dostal Anton opušťák a po ceste sa zastavil v robote u Terézie. Vystrihaného a vo vojenskej uniforme ho takmer ani nespoznala.
Chodili spolu tri roky. „Za ten čas sme sa videli možno päť ráz. To nebolo ako dnes, že každú chvíľu môžu byť zaľúbení spolu. Vymenili sme si možno dva listy do mesiaca, pošta často nechodila,“ spomínajú manželia.
Aj randenie bolo kedysi iné, nežnejšie, náznakovejšie. „Teraz sa hneď ide na vec. Vtedy, keď dievča povedalo nie a chlapec nebol drzý, tak ju rešpektoval. Aj sa mu to nepáčilo, koľko razy sme išli jeden po jednom chodníku, druhý po druhom, ale prišiel na to, keď bol na vojne, že mám pravdu. Čo keby sa náhodou niečo stalo a každý sme inde?" hovorí Terézia.
„Písala mi, že hádam som ju nenechal v inom stave. Odpísal som, že z pusy to určite byť nemôže,“ smeje sa pán Anton.
Zo žlčníka dcéra
Keď sa pred pol storočím vzali, nemali takmer nič. Antonov čistý učiteľský plat bol 980 korún a z neho veľmi vyskakovať nemohli.
Zo sobáša navyše nebola nadšená ani jedna z rodín. Štvrť roka žili u rodičov Antona v Zla- tých Moravciach. Až kým svokra Terézii nezačala vyčítať, že má s ňou iba samé starosti. „Muž mi raz ráno povedal - obliekaj sa, ideš so mnou do Hosťoviec, kde pracoval. Dva týždne sme spávali v kabinete. Potom sme si našli bývanie v starom dome.“ Neskôr sa presťahovali do Volkoviec.
Vychovali spolu štyri deti - Terku, Tónka, Mariána a Janku. Poslednú dcérku prezývajú zo srandy Žlčník. „Bola som chorá, vzali ma do nemocnice. Nevedeli, čo mi je, mysleli si, že žlčník. Až neskôr zistili, že som tri mesiace tehotná,“ vraví Terézia. „Hovorievame, že máme deti z dvoch manželstiev - dve sa podobajú na mňa, dve na manžela.“
Dvojica vždy stála pri sebe, v dobrom aj zlom. Terézia hovorí, že u nich dvoch to nie je láska naoko ako u niektorých, čo sa prechádzajú po ulici, dobre, že sa neudusia od lásky, a doma sa bijú ako psy. Terézia: „Keď mi bolo do plaču, môj muž zobral saxofón a hovorí - čo budeš plakať, poď si zaspievať.“ Anton: „Na plakanie je času dosť. Ale až potom, keď nás nebude.“