Na sklonku vojny - 26. marca 1945 - padali na Nitru bomby. Zhadzovali ich sovietske bombardéry, pred ktorými leteli strieľajúce stíhačky. V nitrianskych uliciach zahynulo 345 ľudí. Päťdesiat je pochovaných v dvoch hromadných hroboch na mestskom cintoríne.
Presne 64 rokov od tragédie dalo mesto na hroby osadiť pamätné tabule. Odhalil ich primátor Jozef Dvonč spolu s biskupom Viliamom Judákom. Prišli aj dvaja pamätníci, ktorí pomáhali obete bombardovania pochovať - Pavel Klenko a Jozef Hora.
Zahynuli celé rodiny
V Nitre sa 26. marca 1945 konal tradičný hydinový trh, keď sa o 9.20 hodine vznieslo nad mesto 27 bombardovacích lietadiel, ktoré zhodili 166 bômb. Nemecká armáda už v tom čase v Nitre nebola.
„Úradne bolo hlásených 366 obetí, ale ja ich môžem stopercentne dokumentovať 345. Väčšinou to boli civili, vojakov bolo len trinásť - osem slovenských a päť nemeckých. Aj oni sú pochovaní v hromadnom hrobe,“ povedal nám Štefan Košovan, ktorý sa problematike venuje už niekoľko rokov a napísal o nej knihu.
Podarilo sa mu identifikovať aj štyridsať z päťdesiatky obetí, ktoré ležia v hromadných hroboch. Sú z Nitry a blízkeho okolia, dokonca ide o celé rodiny. „Tí ľudia boli pochovaní týždeň po bombardovaní. Niektoré telá boli v tak dezolátnom stave, že sa ich nepodarilo identifikovať,“ dodal Košovan.
Pri bombardovaní mu zahynul bratranec Ján. „Bol krajčírsky majster. Práve na Vŕšku kupoval materiál. Zabitá bola aj sestra môjho svokra - Anna Balayová z Lužianok. Mala iba štrnásť.“
Štefan Košovan mal vtedy jedenásť rokov a videl, keď prileteli lietadlá. Bombardovanie preč-kal aj s mamou v susedovej pivnici.
Na pohreb sa nedostal, Rusom nakladal cukor
Obete bombardovania boli uložené pri múre starej pitevne. Väčšinu si odniesli príbuzní a pochovali ich. Päťdesiat tiel skončilo v dvoch hromadných hroboch. „Ukladali ich v piatich radoch na seba a z hygienických dôvodov zalievali vápnom,“ povedal Košovan.
S pochovávaním vtedy pomáhal aj Pavel Klenko, mal 20 rokov. „Telá sme nakladali na provizórne drevené nosidlá. Nemali sme ani rukavice, ruky sme si len namočili do vápna,“ spomína si dnes 84-ročný muž.
Z asi sedemnásťčlennej partie, ktorá vtedy pochovávala obete, už žije len on a jeho kamarát Jozef Hora.
Jozefovi zahynuli pri bombardovaní vzdialenejší príbuzní, Pavel prišiel o otca. „Bol zabitý pri kostolíku na Párovskej ulici. Odtrhlo mu hlavu. Našťastie, ja som ho mohol dať do truhly, aj ho pochovali. Ale na pohreb som sa nedostal,“ povedal Pavel Klenko, ktorý býval pri cukrovare. Práve keď išiel na pohreb, nakladali tam sovietske vojská cukor: „Chytili ma a musel som im pomáhať s nakladaním.“
Pri bombardovaní bola zranená aj Pavlova mama. Zavalilo ju na Kupeckej ulici. „Staral som sa o ňu aj o dve sestry, pretože som bol po otcovej smrti živiteľom rodiny,“ dodal Pavel Klenko.