Do Prahy sme za zážitkom, aký sa neponúka každý deň, vyrazili aj MY. V stredu, o štvrtej ráno zo sídla Incaru. V Bratislave pristúpil futbalový expert Milan Lešický, pestrá spoločnosť sa bavila, rôzne názory na výsledok prezentovala až päťdesiatka „dvojeurových“ tipov. Výkop zápasu bol ďaleko, a hoci sa zastávky od Deviatich krížov predlžovali, obedovali sme v Prahe, času potom bolo dosť na Hradčany, Karlov most, orloj či Václavák, prepchaté boli Slovákmi aj vychytené krčmy U Fleku aj U Pinkasu. Dobrá nálada s blížiacim sa výkopom gradovala, zápasový dej na Letnej len pražský zážitok umocnil. Zrazu sme boli účastní niečoho, čo sme doteraz iba závideli Angličanom, Holanďanom či Španielom. Slovač povstala v Prahe, nemohla byť pre našinca lepšia príležitosť na vieru vo vlastné sily. Aj hromové „My sme tu doma“ akoby zaskočilo Čechov na ihrisku, paralyzovaná zostala početnosťou i aktivitou Slovákov takmer celá domáca časť hľadiska. Páčila sa slovenská verzia českej hitovky z rakúsko-švajčiarskeho šampionátu „Kto neskáče nie je Slovák, hej, hej, hej,“ hopkali sme si od blaha všetci. Nielen fanúšik s nitrianskym videním si pásol oči pri pohľade na Stocha, jeho kľučky aj odvahu. České úškrnky, ktoré sprevádzali príchod najmenšieho hráča na ihrisko, prešli po pár minútach do kŕču, spôsobeného mixom úžasu s obdivom k umeniu a odvahe drobného Nitrana. Zrazu si vedeli prihrať loptu aj ďalší Slováci. Samozrejme, videli sme to i my, že futbal to nebol bohvieaký, najmä v druhom polčase. Šťastie si však sadlo na našich reprezentantov, nie prvý raz v tejto kvalifikácii, tiež ale zvykne žmurkať skôr na toho, kto mu ide naproti. Slovenské mamičky potom museli počuť až domov ódy, ktoré im pred polnocou spievali naradostení synovia. Spiatočná cesta mala úplne iný raz, únava sa miesila so šťastím, vykričané hrdlá si potrebovali oddýchnuť, krátko za Prahou spal celý autobus. A aby sme neopomenuli tipovačku, výsledok 1:2 uhádli až deviati tipéri, z toho traja boli Áčovci z Golianova.
