Ťažko zdravotne postihnutí často zostávali po ukončení školy doma. Bez kontaktu s rovesníkmi, odkázaní len na svoju rodinu. Mestský denný stacionár, ktorý od septembra funguje na Baničovej ulici v Nitre, to zmenil. Pochvaľujú si ho klienti aj ich rodičia.
Iné ako v škole
„Denne sa tu striedajú dve skupiny po 4 až 5 klientov, rozdelení sú podľa stupňa odkázanosti,“ hovorí Janka Moravčíková, riaditeľka Správy zariadení sociálnych služieb.
„Je to iné ako v škole. Tam boli spolu deti s rôznym postihnutím a v rôznom veku,“ vysvetľuje Alena Čepeláková, sociálno-výchovná pracovníčka, ktorá predtým učila v špeciálnej škole. Práve odtiaľ pozná väčšinu klientov stacionára.
„Vidím na nich, ako sa rozvíjajú, sú schopní lepšie sa vyjadrovať, majú podnetnejšie prostredie. Sú tu medzi seberovnými rovesníkmi, no prichádzajú do kontaktu aj so zdravou populáciou. Chodia sem praxovať študentky strednej zdravotníckej školy,“ hovorí Alena Čepeláková.
Dodáva, že ich každodennou témou je priateľstvo a láska. „Ja som bola už aspoň trikrát požiadaná o ruku,“ smeje sa. „Aj o mňa je záujem,“ dopĺňa Marián.
Zhovorčivý mladý muž má 27 rokov a do stacionára sa vždy teší. „Naučil som sa tu veci, ktoré som predtým nevedel - teraz sa trošku priúčam biliardu, hoci mi to s tágom ide ťažšie,“ hovorí mladík odkázaný na invalidný vozík. Pripútala ho naň detská mozgová obrna, ktorá sa prejavila aj poruchami učenia.
Napriek tomu je Marián aktívny: „Každý deň mám program. Keď nie som tu, učia ma doma študentky angličtinu, pracujem s počítačom.“
Marián potrebuje kolektív
Keď bol Marián malý, pre deti s jeho diagnózou v Nitre nič nebolo. Preto materskú aj základnú školu navštevoval v Bratislave. Neskôr prešiel na Základnú školu Topoľovú v Nitre.
„Chodil som tam s prižmúrením obidvoch očí pána riaditeľa, lebo potrebujem byť v kolektíve. Učiteľku som stále otravoval, aby aj mne dala voľačo robiť,“ spomína s úsmevom Marián.
Po skončení základnej školy bol šesť rokov doma, znášal to ťažko. Aspoň sa s jedným profesorom učil taliančinu. „Ale my sme sa nikdy nezmierili s tým, že zostane zatvorený doma,“ reaguje mama Helena. „Keď mal 22 rokov, podarilo sa nám ho dostať do praktickej školy na Čermáni. Chodil tam štyri roky.“
Školu teraz vystriedal stacionár. Marián je nadšený a jeho mama si aspoň trochu oddýchne. „Vozím ho sem trikrát do týždňa na štyri hodiny. Kým je tu, porobím si doma veci, ktoré inak nestíham. Môžem sa tiež porozprávať s inými mamičkami, ísť na nákupy, zacvičiť si,“ hovorí pani Helena.
Erika je dobrovoľníčka
Stacionár si pochvaľuje aj pani Daniela, mama 25-ročnej Eriky. Jej dcéra sem však nechodí ako klientka, ale ako dobrovoľníčka.
„Pred dvomi rokmi som vyštudovala na univerzite sociálnu prácu, pokiaľ je to v mojich možnostiach, chcem pomôcť,“ vysvetľuje mladá žena, ktorá zostala po vysokej škole doma, pretože nenašla žiadne uplatnenie.
„Začala chodiť aspoň na angličtinu, teraz aj do stacionára. Som rada, že sa môže porozprávať so svojimi rovesníkmi, trápilo ma, keď sedela len vo svojej izbe,“ dodáva mama.
Erika má detskú mozgovú obrnu a za sebou už jedenásť operácií.
Juraj hrá, Lenka rýmuje
Klasickým klientom stacionára nie je ani 27-ročný Juraj. „Na univerzite v Brne študujem špeciálnu pedagogiku. V stacionári si môžem vymeniť svoje skúsenosti so skúsenosťami inak postihnutých ľudí. Takže sem chodím aj pracovne,“ hovorí Juraj. „Mám zvyšky zraku, no sú úbohé. Kedysi som videl trochu lepšie,“ vysvetľuje.
Napriek zdravotnému hendikepu mu nechýba zmysel pre humor. Na otázku, či chodí do stacionára sám, odpovedá záporne: „Chodím s bielou palicou.“
Juraj je síce zhovorčivý, no o sebe veľa neprezradí. Musí to za neho urobiť sociálno-výchovná pracovníčka: „Je rozhľadený, sám sa vyberie do Brna, kde študuje, dokonca bol sám pol roka vo Fínsku. Dá sa s ním baviť na všetky témy, dobre mu ide angličtina, hrá na gitare. Pre stacionár je veľkým obohatením.“
Na dverách visí básnička o priateľstve. Napísala ju v stacionári 21-ročná Lenka Podhradská, ktorej vyšlo už niekoľko knižiek.
„Chodím sem trikrát do týždňa a vždy sa veľmi teším. Učím sa aj angličtinu, no rýmovať po anglicky som ešte neskúšala,“ prezradila nám Lenka.
PLÁNUJÚ ROZŠÍRENIE
Stacionár má kapacitu 25 klientov. Funguje od pondelka do piatka, štyri hodiny dopoludnia a štyri hodiny popoludní. Momentálne sa tu stretáva devätnásť mladých ľudí vo veku od 21 do 36 rokov.
„Snažíme sa o rozšírenie priestorov, tým by sa rozšírili aj možnosti pre našich klientov. V budove susednej školy by sa napríklad mohli učiť pripravovať jedlá studenej kuchyne, uvažujeme nad keramickou pecou,“ povedala nám Janka Moravčíková, riaditeľka Správy zariadení sociálnych služieb.
Klienti platia za hodinu v stacio-nári 26 centov. Zabezpečené majú aj obedy. „Stravná jednotka je 2,1 eura. Ak niekomu nestačí dôchodok, vypomáha mu mesto sumou 66 centov,“ dodala Beata Áčová, námestníčka riaditeľky pre sociálne služby.
