Život pretekára, ktorý medzi motoristami nemal rovnocenného súpera, ukončil kamión. Tragédii predchádzal defekt na vozíku za jeho dodávkou. Karol po zaparkovaní ku krajnici a vystúpení z auta stihol povedať kolegovi, aby skontroloval ručnú brzdu. Tomu to zachránilo život. „Môj Karol zomrel celkom zbytočne, ide mi roztrhnúť srdce,“ žiali na syna vždy pyšný otec po šokujúcej strate. „Nerozumiem, prečo všetci rozprávajú, že mal mať na sebe vestu, veď keď ten šofér nevidel osvetlené auto, tak čo by mu pomohla vesta. A trojuholník? Kedy ho tam mal položiť, keď ešte len vystúpil z auta,“ kladie zdrvený muž otázky, na ktoré niet odpovede. Po vynikajúcom pretekárovi a ešte lepšom človekovi zostala manželka Ivana a dvaja synovia Karol a Andrej. Nedožité 36. narodeniny svojho tatinka si pripomenú o pár dní, v stredu 18. marca.
Smúti aj motoristický šport. Víťazstvá Karola Šedivého boli pre všetkých pretekárov motiváciou, ako sa mu aspoň trochu priblížiť. Naposledy vyhral najviac cenený Castrol cup, ktorý je určený pre najlepšieho z celého spektra slovenského motorizmu. On triumfoval medzi seniormi, syn bol vyhlásený za najlepšieho juniora. „Z jeho úspechov mám väčšiu radosť ako z mojich víťazstiev,“ povedal vtedy krátko po ocenení pre Nitrianske noviny. Puto so synom bolo silné. Jeho „Kačo“ sa pri poslednej rozlúčke až triasol od plaču, no nechcel odísť od hrobu milovaného tatka.
Prvý aj v nebeskom cieli
Mal som tú česť byť spolužiakom Karola Šedivého. Štyri roky v jednej triede aj na internáte postavili základy priateľstva, akých si želáte viac. Karol bol víťaz, nikdy nič nerobil na polovicu. V škole sedel v prvej lavici, lebo vždy vedel. Športovú vášeň delil medzi lyže, streľbu a autokros, záľubu do poľovky si priniesol z domu a aj akordy na gitare zvládol za pár večerov. Jeho historky nemali konca-kraja, ako máloktorý syn sa videl v tatkovi, ktorý bol jeho najlepším kamarátom. Priali sme mu zo srdca medaily z republikových majstrovstiev, či neskôr nominácie do vtedy ešte federálnej reprezentácie. Prvý raz sme sa strachovali, keď oslepol priamo počas európskeho šampionátu strelcov v Istanbule, po dvanástich dňoch v nemocnici v Hradci Králové sa mu zrak našťastie vrátil. Školu potom vystriedala rodina, jeho životná láska Ivanka mu porodila dvoch synov, Karol si rozbehol aj živnosť. Učaroval mu svet kolies, autá vedel opravovať aj na nich pretekať. Až tak, že súperi označili Carlosa sami za kráľa autokrosu. Keď sme po pohrebe spomínali v kruhu spolužiakov, jeden prehodil, že si zvykli písať sms-ky. Aj ho pred jednými pretekmi upozornil, aby si dával pozor. „Neboj sa, vždy sa prežehnám,“ odpísal mu vtedy. Karol je prvý, ktorý z našej triedy už nie je medzi nami. Nie svojou vinou.
Na pohľadanie víťazný typ prišiel prvý aj do nebeského cieľa, len potlesk vystriedalo v upršaný štvrtok na Skýcove kvílenie a plač najbližších, rodiny, priateľov a známych. Karolko, nikdy nezabudneme.
