Napriek pokročilému veku stále energická seniorka predstavila svoje knihy Kvety vďaky sú živé, Farebné korálky a Sto životných príbehov. Do poslednej z nich autorsky prispel aj jej druh Štefan Potocký. Obaja v nich vykreslili svoje životné príbehy a zážitky. „Hlavne zo školských lavíc, pretože deti v škole vedia spraviť akciu, že sa popukáte od smiechu. A potom sa môže stať niečo boľavé, kruté, tragické, na čo sa nikdy nezabudne,“ povedala Anna Foltánová-Plecitá, ktorá si splnila svoje dva hlavné životné sny. Stala sa učiteľkou aj spisovateľkou. „Trvalo mi sedem rokov, kým som dostala diplom učiteľky. Bola to moja veľká túžba už od detstva. Možno, že som sa tak trošku opila tým učiteľstvom, keď som mala možnosť učiť ako výpomocná učiteľka po vojne.“
Bývalej pedagogičke slovenčiny, ruštiny a občianskej náuky na Slovensku i v Čechách väčšiu radosť prinášalo učenie ako písanie. „Nebola som príliš prísna a aj mi to kolegyne niekedy zazlievali. Dokonca mi hovorili, aby som toľko nekomunikovala so žiakmi,“ povedala Anna Plecitá. Slovo má pre ňu veľkú výpovednú hodnotu, najmä z recitátorského hľadiska, keďže ju sprevádzalo celý profesionálny život. „Organizovala som pre deti rôzne súťaže v prednese poézie. Venovala som sa im a keď sa umiestnili, boli sme všetci šťastní. Sama som držiteľkou mnohých ocenení za recitátorstvo a za najdôležitejšie považujem ocenenie Laureátka Chalupkovho Brezna. Získajú ich traja ľudia zo 150,“ povedala matka bývalého redaktora TASR v Nitre Ľubomíra Foltána „Nechcela som, aby bol učiteľ. Ani on nemal plány stať sa ním. Mal obrovský vzťah k športu, ale v 8. triede si zranil nohu. Tak sa dal na novinárčinu a viem, že ho to bavilo. Teraz je už na dôchodku, ako ja,“ vysvetlila prababička. Energiu jej dodávajú dve pravnučky a priateľ Štefan, ktorého stretla pred piatimi rokmi. „Pozvala som ho na Deň učiteľov v Piešťanoch a odvtedy sme spolu. Rozumieme si,“ opísala svoje šťastie takmer 83-ročná Anna Foltánová-Plecitá.
Autor: LAZ