Kvôli jeho túžbe stať sa režisérom vymenil priestory nitrianskeho divadla za učebne DAMU v Prahe.
„Nerád odchádzam, bolo mi tu veľmi príjemne,“ konštatuje Šoltés, ktorý sa so všetkými symbolicky rozlúčil svojím posledným predstavením Kto chytá v žite. Priznal, že počas neho zistil, že nemá rád psychologické drámy. „Možno preto, že sa na to necítim. Mám rád pekné divadlo, nie to drsné,“ hovorí herec, ktorý bol za postavu Holdena Cauldfielda nominovaný na Objav roka. Potešilo ho to, ale tvrdí, že v živote sú aj dôležitejšie veci ako ocenenia. Veľmi mu záleží na jeho priateľke, ktorá podporuje jeho režisérsku ambíciu. „Je nám obom ľúto, že budeme od seba vzdialení, ale dohodli sme sa, že si zvykneme,“ dodáva dvadsaťpäťročný rodák z Bratislavy, ktorý už teraz rozmýšľa nad režijným stvárnením niektorých hier. „Nemôžem povedať, že sa cítim zle na javisku, ale keď som tam, tak rozmýšľam, ako by som to zrežíroval,“ hovorí Šoltés. Zdôveril sa, že aj napriek tomu sa v budúcnosti nechce vzdať ani herectva a bábkoherectva.
Andrej Šoltés už má jednu vysokú školu za sebou. Pred dvomi rokmi úspešne ukončil v Bratislave bábkoherectvo. Na svoj prvý dotyk s javiskom a postavou sa veľmi dobre pamätá. „Keď som mal osem rokov, staršia sestra ma zapísala do divadelného súboru Gong v Bratislave. V inscenácii Sen noci svätojánskej som hral Puka a viem z neho repliky doteraz,“ spomína herec. „Snažil som sa ju zahrať čo najlepšie. Aj z menšej postavy sa musí vytĺcť čo najviac. Veľmi záleží na kvalite a zodpovednosti,“ dodáva Šoltés, ktorý už na strednej škole začal koketovať s myšlienkou stať sa bábkohercom. V rodine architektov svojím snom nikoho nenadchol, ale postupom času sa rodičia s plánom svojho syna vyrovnali. „Mama a otec boli najprv zaskočení. Teraz sú spokojní, no vždy ostanem tou čiernou ovcou rodiny,“ priznáva s úsmevom.
Autor: LAZ