čného výboru.
„Posledné OH sa konali v päťdesiatom siedmom. Zišlo sa tu viac ako dvesto ľudí, rozdávali sa medaily na stupňoch víťazov. Vtedy to nebola len naša záležitosť, prichádzali sem ľudia z celej Nitry. Mali sme všetky športy od atletiky, cyklistiky, šachu, autíčok vlastnej výroby, volejbalu, tenisu až po plávanie. Vlani nám napadlo, že by sme sa mohli opäť stretávať, takže tento rok sme zorganizovali už piate olympijské hry,“ hovorí jeden zo zakladateľov Jozef Mikloško.
„Do pestrého programu tohto športového podujatia sme okrem iného zapojili aj streľbu zo šlajdra, z takého, čo sme s ním ako deti vždy rozbíjali okná alebo robili všelijaké iné neplechy“, dodáva s úsmevom energický sedemdesiatnik, ktorý je zástancom myšlienky, že aj staroba sa dá prežiť plnohodnotne. „Chceme ukázať, že starší ľudia nechcú prežiť poslednú etapu života frfľaním, alebo plakaním nad svojimi chorobami. Aj keď majú menej peňazí, podporujeme ich, aby sa skôr nakláňali k duchovným hodnotám. Našu generáciu spája mladosť, ktorá bola naozaj mimoriadne krásna a v podstate sa teší z toho, čo má.“
Dejisko olympijských hier, Kalvária, neraz svojím nádherným výhľadom na panorámu Nitry, hradu a Zobora vyrážala dych. Stala sa domovom pre desiatky detí, ktoré na nej trávili všedné dni i prázdniny. Podľa Mikloška mládeže odhodlanej športovať bolo ako maku, takže preteky a zápasy boli na dennom poriadku. Vždy im išlo o čestné víťazstvo a riadili sa heslom - keď si prehral, nabudúce vyhráš.
„Kalvária bola naším detstvom. My, Mikloškovci, sme bývali neďaleko v prenajatom domčeku. Na ihrisku sme boli od rána do večera,“ upresňuje Jozef Mikloško, ktorého v mladosti najviac očaril skok o žrdi.
Dede, Caco, Šuďo, Saki, Tlčik, Fuxo, Lajo, Pišta Guba, Pupuš, Džipa, Cuminko sú detské prezývky dnes už dôchodcov, ktorí sa zišli po päťdesiatich rokoch, aby si zaspomínali na mladosť. Na časy, ktoré boli podľa nich najkrajšími a na ktoré nikdy nezabudnú. Na časy plných hier, odretých kolien, prvých lások, sklamaní, ale aj malomyseľných škriepok. Dvoma rivalmi večne bojujúcimi o územie boli jadro Kalvárie a Stračia cesta.
„Vedľa seba tu žili dva indiánske kmene: Apači a Komančovia. Ja som bol náčelník Winnetou, najlepší kamarát Šuďo podnáčelník a mladší brat Dede hlavný vyzvedač. Naším územím sa stala Šuďova záhrada. Náčelník Komančov bol Števo a ich územie bolo v parku. Obe miesta boli vhodné pre takéto hry, lebo tam rástla vysoká tráva a húštiny, kde sa výborne plazilo a skrývalo. Z vysokánskych jedlí vyzvedači včas zbadali nepriateľa, v parku boli zasa skaliská a kopčeky ako stvorené na nečakané prepady,“ prezrádza najstarší z bratov Mikloškovcov.
Na detstvo, ktoré pre nich symbolizovalo slobodu a voľnosť, spomína každý z účastníkov olympijských hier s veľkou láskou. No všetci sa zhodnú na tom, že prostredie, v ktorom sa ako malí chlapci hrali na indiánov a zbojníkov, dnes zíva prázdnotou. To je jeden z dôvodov, prečo chcú seniori, ktorí by svojimi športovými výkonmi zahanbili nejedného dvadsiatnika, pokračovať v tradícii olympijských hier. Osloviť tak chcú aj mladšiu generáciu, ktorá by prevzala po nich štafetu.
