Prvé výstrely padli
na Silvestra
Možno aj vďaka tejto taktike nakoniec doniesla na Slovensko olympijské striebro. Za Zuzkiným úspechom je však hlavne polovica života, ktorý venovala streľbe.
Začínala s tenisom, ale po
troch rokoch kurty opustila. „Nebaví ma behať, aj teraz sa posledný rok do toho nútim, aby som mala kondičku,“ obhajuje skoncovanie s bielym športom. Presedlala teda na zbrane, ktoré v rodine neboli novinkou. Zuzkin otec Andrej Štefeček má s nimi už 40-ročné skúsenosti a patrí k úspešným pretekárom v skeete. Jeho najmladšia dcéra si však vybrala inú disciplínu - trap. Prvé rany vystrelila ako dvanásťročná na Silvestra.
„Otec mi už predtým hovorieval, že ma dá na streľbu a mne sa to zapáčilo. Bola som tým tiež pre ostatných zaujímavá, keďže tento šport nerobilo veľa báb,“ spomína si mladá Nitrianka. Tréningy pod Lupkou s otcom sa jej spočiatku páčili, keď sa však kvôli nim začala s otcom – trénerom handrkovať aj doma, objavili sa aj prvé zaváhania. Zuzana priznáva, že boli chvíle, keď šport, ktorý je dnes jej životom, nenávidela. „Lámala so mnou puberta. Často sa stávalo, že keď som chcela ísť von, nemohla som, lebo som mala tréning,“ spomína si dnes už s úsmevom úspešná strelkyňa.
Riešenie prišlo ešte v tom istom roku. V deväťdesiatom šiestom si ju na pretekoch v Sielnici všimol terajší štátny tréner a mladučkú strelkyňu hneď bral na sústredenie juniorov. Dnes priznáva, že pri streľbe ju podržal práve kolektív strelcov, s ktorým si výborne rozumela. „Bavilo ich to, čo bavilo mňa, rozumeli sme si. Až do konca strednej školy som fungovala tak, že v piatok ráno sa sadlo do auta a išlo do Sielnice na víkendové tréningy na strelnicu,“ opisuje cestu za úspechmi Zuzana. Na konte má okrem striebra z olympiády aj úspechy z majstrovstiev Európy a sveta, pred rokom dokonca dosiahla najvyššiu priečku na univerziáde v Thajsku. A podobne, ako na olympiáde, to bolo v deň jej menín.
Život prispôsobuje streľbe
To, že sa jej darí a že je v strieľaní dobrá, si uvedomila po prvom úspechu na Majstrovstvách sveta na Cypre. Zuzana patrila na súťažiach juniorov k favoritom.
„Čakalo sa odo mňa, že to vyhrám. Bol to pre mňa obrovský tlak, ktorý som nezvládla. Tréner si to všimol, a tak ma preradil do žien. Aby som zbierala skúsenosti. Oplatilo sa to, lebo keď úspechy nikto nečakal, nebola som pod tlakom a úspechy prichádzali. Od sedemnástich som tak fungovala už medzi ženami, na čo som mala vlastne ešte štyri roky čas. A vtedy to prišlo - v sedemnástich som sa rozstreľovala vo finále na svetovom pohári, čo bol šok pre všetkých,“ spomína si na zlom v kariére Zuzana, ktorá celý svoj život prispôsobuje streľbe.
Rovnako to bolo aj pri výbere vysokej školy. Odišla na ekonómiu do Banskej Bystrice, odkiaľ je to do Sielnice na strelnicu len na skok. Zuzanu viedol otec od malička k samostatnosti, a tak sa aj sama, bez toho, aby rodičia o tom vedeli, rozhodla školu vymeniť. „Boli to tri ťažké roky preliezania cez skúšky a ja som si povedala dosť! Prihlásila som sa na telovýchovu do Bratislavy, kde ma zobrali na trénerstvo strelectva bez prijímačiek,“ opisuje cestu k svojmu štúdiu Zuzana. Práca profesionálneho strelca pod hlavičkou ministerstva vnútra jej dovoľuje aj študovať.
Vďaka streľbe si našla aj vo svete rodinu. „Doma neobsedím a nemám tu toľko známych ako kdekoľvek vo svete. Všetci strelci sú vlastne moji kamaráti. Keď idem na preteky, mám tam rodinu a známych. A keď z nich odchádzam, tak rátam dni, kedy prídu ďalšie,“ priznáva sa strelkyňa.
Z ekonómie na charitu
Na telovýchovu, ktorá by jej sadla ako uliata, nakoniec nešla. Zaujal ju odbor sociálnej práce so zameraním na charitu a misiu, a tak nastúpila tam. „Naši boli v šoku, nevedeli, že so školou v Banskej Bystrici končím, postavila som ich pred hotovú vec,“ hovorí Zuzana.
Cítila však, že sa rozhodla správne. Už pred rokmi sa aktívne angažovala v zbierkach pre deti z detského domova. Navyše, nová škola jej dala aj nový kolektív, s ktorým si výborne rozumie. „Sú to skvelí ľudia! Myslím si, že tri roky na ekonómii som sa musela trápiť práve preto, aby som ich teraz stretla v Bratislave. Podporujú ma, fandia mi, hneď odhalili, že strieľam a aké mám úspechy,“ opisuje život v hlavnom meste Zuzana.
Práve v bratislavskom podnájme býva častejšie ako doma v Nitre. „Mám voľný život, neviem si predstaviť, že odrazu by som so streľbou musela skoncovať a tráviť osem hodín v robote v kancelárii,“ pochvaľuje si strelkyňa, ktorá je väčšinu roka na cestách.
Jej súčasný priateľ Maťo jej to toleruje, v minulosti však kvôli cestovaniu nemala vo vzťahoch šťastie.
„Mala som aj veľké lásky. Ale je to ťažké, keď je človek profe-
sionálny športovec. Na cestách som 200 - 250 dní v roku, aj na Slovensku, ale nie práve tam, kde je môj priateľ. Takže keď človek nemá pochopenie pre to, čo robím, tak to nefunguje,“ povedala Zuzana.
Na pretekoch ju ťaží, keď jej niekto vypisuje, ako on musí sedieť v robote, pokiaľ ona je niekde vo svete a užíva si.
„Veľa ľudí to tak vníma, že nič nerobím a len si chodím po svete, ale nie je to tak. Mojím životom je streľba. Nechcem, aby to vyznelo egoisticky, ale keď mi niekto do toho nezapadá, tak to nemôže fungovať,“ tvrdí športovkyňa, ktorá sa tak skoro športovej kariéry vzdať nechce. Ani plánovaná cesta na misiu do africkej Etiópie, kde bude pomáhať deťom, nie je pauzou v streľbe.
„Misiu som chcela absolvovať už dávnejšie a vedela som, že po olympiáde budem mať tri mesiace voľna. Spravila som niečo pre seba, pre Slovensko, teraz chcem spraviť niečo aj pre iných,“ dodala Zuzana.
