Namiesto kominára bol z Bartoňa herec
Pri káve v záhrade s 58 koreňmi viniča a výhľadom na hrad pri domčeku pod Zoborom začína Vladimír Bartoň spomienkami na susedov. Tých, ktorých mal v rodnej Bratislave, aj tých, kto-rých našiel v Nitre. Pod Zoborom býva už viac ako dvadsať rokov a cíti sa tu ako doma. V hlavnom meste už aj zablúdi. Ako chlapec sa tam hrával s osobnosťami, ktoré sa podobne ako on prehrýzli k divadlu či filmu. V byte, kde sa narodil, dnes býva Marta Sládečková.
Herectvo ho nelákalo, chcel byť kominárom. „Myslel som si totiž, že kominári si nemusia umývať krk,“ odôvodňuje praktické detské rozhodnutie Bartoň. Neskôr sníval aj o archeológii, ale vzdal sa jej dobrovoľne. Tróju totiž už objavili a on by už nič väčšie objaviť nemohol. Záujem o históriu u neho prebudila mama, ktorá s ním prechodila slovenské hrady a zrúcaniny.
K herectvu pričuchol až na strednej škole vďaka učiteľke slovenčiny. „Prinútila ma ísť na recitačnú súťaž a tam som sa stretol s mladým Bednárikom. On to samozrejme vyhral, ale byť druhý za Bednárikom nebola a nie je žiadna hanba,“ spomína si na prvé stretnutie s neskoršou režisérskou legendou Bartoň. Vtedy ešte netušil, že s o rok starším Bednárikom sa stretne aj neskôr na súťaži amatérskych súborov, na vysokej a aj v budúcnosti na divadelných doskách, kde s ďalším kolegom vytvoria nerozlučnú trojicu.
Vo Francúzsku chcel zostať kvôli láske
Bartoňov herecký talent a hlas nezostali bez povšimnutia, a tak sa, motivovaný a povzbudzovaný režisérmi či porotcami na súťažiach, rozhodol pre štúdium herectva. „Rodičia neboli nadšení, predstavovali si pre mňa niečo iné,“ opisuje reakcie mamy a otca jubilujúci herec, ktorý koketoval aj so štúdiom psychológie. Vďaka úspešným školským predstaveniam však videl kus sveta, naberal skúsenosti do svojej budúcej profesie aj v láske. Na jednom francúzskom festivale si padli do oka s dcérou starostu mestečka Nancy. „Zaľúbil som sa. Po francúzsky som veľmi nevedel, ale ani sme to veľmi nepotrebovali,“ spomína si Vlado Bartoň, ktorý tam chcel kvôli láske zostať. „Bolo to v 68. roku, mal som dvadsať, keď sme na škole naštudovali Kráľa Ubu. Do Francúzska som si niesol aj veci, ktoré sa cez hranice nesmeli nosiť... Volal som, že sa už nevrátim, ale vidíte, niekde mi zasvietilo svetielko a nasmerovalo ma domov,“ spomína si nitriansky herec. Návrat na Slovensko však jeho cestovateľskú vášeň neuhasil, a tak prechodil už takmer celú Európu aj časť Spojených štátov.
Do Nitry poslal mušketierov Spišák
V škole sa stretol so Soňou Valentovou, Milanom Kňažkom, Františkom Kovárom, Emilom Horváthom či Dušanom Jamrichom. Nerozlučnú kamarátsku trojku však vytvoril s Jozefom Bednárikom a Dušanom Kaprálikom. „Chceli sme ísť do martinského divadla, poslali sme tam aj žiadosti. Ale odpísali nám, že pre nedostatok miesta nás prijať nemôžu. Bolo to veľké sklamanie,“ spomína si Bartoň. Na rok našli „herecké“ útočisko vo vojenskom divadelnom súbore, s ktorým hrali aj vo väznici v Sabinove. Ale vojna sa pomaly končila a pred mladými hercami bola neistá budúcnosť. „Sedeli sme v jednej krčme v Bratislave a boli sme veľmi smutní, lebo sme nevedeli, kam ďalej. A vstúpil do krčmy šarmantný, v texaskách a koženej bunde oblečený, Karol Spišák. Spýtal sa nás, čo nám je, my mu na to, že nevieme, čo s nami po vojne bude, a on nás poslal do Nitry. Tak som s Dušanom nasadol do fiatky a Ondrej Rajniak, vtedajší riaditeľ, nám hneď vypísal akceptačné listy. Za nami potom prišiel aj Bednárik a ďalší známi herci. Nás troch však volali Traja mušketieri,“ hovorí s úsmevom Bartoň.
Aj keď sa mu v Nitre zapáčilo, túžba vrátiť sa domov v ňom žila ešte dlho. „Bývalo mi smutno, dlho som sa nemohol zaradiť, lebo som to tu nepoznal. Často som utekal do Bratislavy. Mamička zomrela mladá a otec potreboval opateru. Keď som sa chcel domov vrátiť, Bratislava nemala záujem a keď mala záujem Bratislava, nemal som už záujem ja. V Nitre som našiel druhý domov. Starý strom nepresadíš, a keď aj presadíš, neujme sa. A keď sa aj ujme, nezarodí,“ metaforizuje herec.
Boh, vyšetrovateľ aj eštebák
Okrem cestovania tiež rád varí, číta, lyžuje, chalupárči a je poľovníkom. Keď ho nenájdete doma ani v divadle, či už v Nitre alebo ako hosťa v Bratislave, posedáva v pivnici prerobenej na pracovňu. Zdobí ju starý kord so šermiarskou maskou. Málokto o hercovi vie, že je nositeľom juniorského titulu Majster Slovenska v šerme fleuretom z roku 1966. Nitrania ho poznajú aj ako pedagóga, učiteľovanie však zavesil na klinec. Hlavne pre nedostatok času. „Áno, priznávam, boli za tým aj financie. A ešte stále je o mňa ako o herca záujem,“ hovorí Bartoň, ktorý má za sebou čerstvý štúdiový film so študentmi Filmovej fakulty VŠMU. Zahral si aj vyšetrovateľa v Ordinácii v ružovej záhrade a pred sebou má rolu eštebáka v hre na námet Juraja Kukuru. „Teším sa na to, takéto postavy sa mi hrajú lepšie, ako keby som mal byť nejaký milučký deduško,“ priznáva sa Bartoň.
Aj keď drsné roly sa jubilujúcemu Bartoňovi pozdávajú najviac, v pamäti mu navždy zostanú zapísané dve špeciálne. Prvá veľká v roku 1971, keď si zahral Petra Vosmibratova v Ostrovského Lese a neskôr hlas Boha v pašiových hrách, na ktorých sa podieľala aj jeho najstaršia dcéra Barbora. „Bola to nádherná rola, ktorú už asi v živote od nikoho nedostanem,“ povedal o úlohe Boha, do ktorej ho obsadila dcéra. Práve ona sa postarala o životné prekvapenie svojho otca, keď vstúpila do kláštora. Vladimír Bartoň priznáva, že ho to zaskočilo. „Znášal som to ťažko a dlho som to predýchaval. Ale keď ju dnes porovnávam s jej rovesníčkami a vidím, aká je šťastná a spokojná, som šťastný aj ja,“ hrdí sa dnes herec.
Otec štyroch detí
Na pomery, aké boli kedysi, sa ženil starý. Mal 29 rokov, keď si pred oltár priviedol vyvolenú. „Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a nám naša mamička umrela veľmi mladá a veľmi skoro,“ povedal herec. „Aby som sa z toho už načisto nezbláznil, začal som chodiť na tenis. A tam som stretol Zuzku,“ spomína na stretnutie so ženou, ktorá stojí dnes po jeho boku. „Máme štyri deti,“ hovorí Bartoň o svojich troch potomkoch a 12-ročnom Adamovi. Mladšia dcéra Petra je oftalmologička a pracuje v Brne, 19-ročný syn Martin končí strednú školu a 12-ročný Adam žije futbalom a poctivými tréningami. Rodičov zvykne raz za čas v rozhovoroch o budúcnosti upozorniť na to, že raz bude chytať za anglický Tottenham.
Chodníčkom herectva sa žiadne z detí Vladimíra Bartoňa nevydal, aj keď, ako hovorí sám herec, divadlo všetci milujú. Ako diváci, samozrejme.
Oslavovať bude aj v divadle
Vladimír Bartoň oslávil 19. augusta v kruhu najbližších 60 rokov. Na dôchodok sa zatiaľ nechystá. Oslavovať sa bude aj v divadle v septembri. Hercovi budú pri gratuláciách niektorí z jeho blízkych kolegov už chýbať. Práve on recitoval vlani báseň na pohrebe Milana Kišša, ktorú mu z nemocnice diktoval Karol Spišák. Potom aj jeho, aj Adelu Gáborovú, aj Ernesta Šmiguru prišiel v tom istom roku odprevadiť na cestu do hereckého neba. Keď sme sa viezli autom k nemu domov, z rádia hlásili správu o smrti Vilmy Jamnickej. „Skutoční umelci. Vedeli to tak perfektne hrať na ľudí, že im nič nie je ...“ povedal herec.
