8. jún 2008 o 5:44
Natáčali vo vývojovom centre Kia
Niekedy sa nám zdá, že to, čo máme doma, na Slovensku, je v porovnaní so svetom akési zaostalé či nemoderné. Skôr s opačnými dojmami sa však z nedávneho pobytu v Južnej Kórei vrátili kameramani Milan Fišo, Tomáš Hulík a redaktori Juraj Mravec a Marek Filo
.
„Chýbala mi tam duša“
„Bez ohľadu na naše antipatie by tam napríklad Klokočina pôsobila ako jedna z luxusnejších obytných štvrtí,“ hneď na úvod pochválil Nitran Milan Frišo nami tak zatracované sídlisko. „Južná Kórea a špeciálne Soul je výstavné moderné veľkomesto so sklenenými mrakodrapmi, bohatými štvrťami, priemyselnými centrami, ale aj s nevkusnými sídliskami pre chudobné obyvateľstvo, ktoré pre svojich zamestnancov stavajú výrobné podniky. Priznám sa, od tohto kúta Ázie som očakával niečo ako všadeprítomný chaos, mätež ľudí, korenisté vône v uli-ciach, prosto nejakú exotiku, v tomto ma však Kórea a Soul trochu sklamali. Chýbala mi tam duša, “ priznal sa Frišo. „Ak je toto cena za úspech, tak to ne-chcem. Dúfam, že sa to v snahe o dokonalosť nestane aj nám. Myslím si, že z každého mesta by mali byť cítiť jeho korene, historická identita. Keď si však v „Matke slovenských miest“, ako Nitru hrdo nazývame, zničíme to, čo sa tu stáročia budovalo, skončíme ako oni - z práce do nákupných centier, domov a každý deň ten istý kolobeh,“ neskrýva sklamanie Milan Frišo.
Autá v troch farbách
Prvý týždeň v Južnej Kórei v rámci zblíženia oboch krajín strávili na pozvanie kórejskej strany, ktorá im pobyt hradila. „Navštívili sme automobilku Kia, pričom sme ako prví na svete natáčali dokument v dizajnérskom centre. To dokonca nedovolili ani domácim. Skontrolovali nám záznam, či nevynášame nejaké ich nápady a museli sme aj podpísať vyhlásenie, že dokument uvedieme len na Slovensku. To, že sme tu mohli nakrúcať, je iste trochu aj zásluhou našej rodáčky Jany Dopiriakovej, ktorá tu už štvrtý rok pracuje,“ pokračuje Frišo. „Komunikuje s nimi po kórejsky, čo si oni – aj keď obe strany ovládajú aj angličtinu – veľmi považujú. Ona sa im zas na druhej strane snaží priblížiť našu kultúru a úroveň komunikácie.“
Južná Kórea je charakteristická veľkou hustotou obyvateľstva – na území menšom ako napríklad Čechy žije päťkrát viac ľudí. Všeobecne je tu vraj všetko husté – cestná i letecká doprava, ale aj bytová zástavba pre bežných ľudí, mimochodom, nie príliš estetická. „Videli sme tu väčšinou len autá v troch farbách – čierne vlastnia šéfovia a inak spoločensky vysokopostavení ľudia, biele majú ich zástupcovia alebo čakatelia na vysoké funkcie a strieborné všetci ostatní. V drvivej väčšine sú to autá domácich značiek - aj také modely, aké tu my nepoznáme, len sem-tam nejaké BMW, Mercedes či Toyota,“ doplnil Frišo.
So šéfmi sa nepolemizuje
Južná Kórea si po vojne dala za cieľ spriemyselniť krajinu, čo sa im aj podarilo, lenže skok z agrárnej do indrustrializovanej spoločnosti bol veľmi prudký. Podnikatelia dostali vládne pôžičky, ktoré sa museli snažiť splatiť a ešte aj zhodnotiť. Začínali prakticky na zelenej lúke, ale svojou húževnatosťou a pracovitosťou sa dostali tam, kde sú dnes. „Ľudia tu bežne pracujú šesť dní v týždni aj 12 hodín denne, vybrať si desať pracovných dní dovolenky za rok je priam drzosťou. Šéfovia sú autoritou – s nimi sa nepolemizuje, nepochybuje sa o ich rozhodnutiach,“ vysvetľuje Milan Frišo. „Mentalita Kórejčanov je špecifická – nepriznajú si, že niečo nevedia. Ak sa chcete napríklad opýtať na cestu, tak aspoň 3-4 ľudí, u dvoch si nemôžete byť úplne istí, aj ten, čo nevie, vás v duchu ázijskej úslužnosti pošle hoci aj opačným smerom. Ďalším typickým rysom Kórejčanov, ktorí nikdy nevytiahli päty z domu, je až nekritická hrdosť na všetko domáce. Povedomie voči vlastným schopnostiam majú veľmi vysoké, ale duchovno akoby sa vytrácalo.“
Horalky aj bryndzové halušky
Evidentné sú už aj fyzické rozdiely medzi generáciami – starší majú výšku okolo 150 – 160 cm, u mladších je bežných aj 180 cm. Je to aj pestrejšou stravou, ktorá obsahuje veľa zeleniny, rýb, mäsa, ryže. K ich typickému stolovaniu vraj patrí veľa malých misiek s rôznymi druhmi jedla, ktoré si stolujúci sami namiešajú a prakticky aj dovaria (na horúcej panvici na stole). Tradičným jedlom je napríklad kimči – kapusta v štipľavom náleve, ktorú jedia takmer ku všetkému, a z nápojov je to víno z ryže či pivo rôznych značiek.
Našinci sa do Kórey nevybrali naprázdno. Pre krajanov a členov veľvyslanectva priniesli horalky a z prepašovanej bryndze im na hoteli pripravili pravé slovenské bryndzové halušky – hoci aj s kórejskou slaninou. Vraj ako vďaku za to, ako im počas pobytu všemožne pomáhali.
Plastické operácie
„Dievčatá sú tu celkom pekné. Asi aj preto, že u mladých Kórejčaniek sú plastické operácie úplne bežné – dostávajú ich ako darček k narodeninám. Ide o operácie očí, koreňa nosa a pŕs. Sú síce drahé, ale u bohatších rodín je to štandard,“ pokračuje Frišo. Hoci je spoločnosť hromadnému plastickému skrášľovaniu dievčat naklonená, v otázkach partnerských vzťahov je konzervatívna. „Kórejčania si zakladajú na tom, kto z akej rodiny a štvrte pochádza. Domáci tu neradi vidia dievčatá, ktoré chodia s cudzincami. Už sa aj stalo, že slečnu, ktorá navštívila svojho priateľa v Európe, rodina úplne odvrhla.“
Elektronické WC v kláštore
Južnú Kóreu naši kameramani okrem oficiálneho dokumentu predstavili aj očami bežných ľudí. Na vlastné náklady počas druhého týždňa nakrútili aj dokumenty o živote rybára, utečenca zo Severnej Kórey, ktorému žena zomrela od hladu a syna zastrelili pri prechode cez hranicu, či o kórejskej študentke, ktorá sa učí po slovensky a chce k nám prísť pracovať. „Ako prvým sa nám podarilo filmovať – aj keď len tajne – tiež v jednom z piatich najväčších svetových budhistických kláštorov. Našli sme si dierku v stene a škáru vo dverách, ktorými sme filmovali nám zakázané ranné modlitby. Natočili sme aj rozhovor s predstaveným tohto 500-ročného kláštora, čo sa tiež ešte nikomu nepodarilo. Prostredníctvom našej tlmočníčky Ji Su Kim sme sa vyzvedali, čo by sa opýtal Budhu, keby mal na neho mobil. Tá sa síce skoro nervovo zrútila, čo sme si to dovolili, ale dotyčný nám s úsmevom odpovedal – vraj by sa ho spýtal, či si svoje úlohy ako predstavený plní dobre,“ pokračuje Frišo. „Spávali sme tu na zemi, jedli ryžu, zeleninu a nesladený čaj a napriek absencii štandardného európskeho komfortu nás tu milo prekvapilo kláštorné WC – s elektronickým ovládaním. Nevedeli sme, čo po použití stlačiť, tak sme pre istotu vyskúšali značku „usmiata tvár“. Trafili sme sa.“
Rana dáždnikom
Príroda a kultúrne pamiatky – okrem niekoľkých národných parkov, historických budov a stáročných pagod – sú vraj v Južnej Kórei zhumpľované. Mierne zvlnená krajina skrýva mnoho pekných zákutí, ktoré však špatia výhľady na nevkusné paneláky. „Takmer všetko je tu nové, charakteristickú drevenú architektúru si Kórejčania zlikvidovali. V Soule sa zachovalo deväť typických kórejských štvrtí – dva takéto Down Towny sme navštívili. V jednom z nich ma babka, ktorá tam na zemi niečo šila, začala biť dáždnikom. Asi sa jej nepáčilo, že netočím kórejskou kamerou,“ zasmial sa Milan Frišo.