Spolužiaci sa stretli po pol storočí. Do Nitry prišli všetci žijúci

Boli len deti a bolo ich štyridsať, keď spolu drali školské lavice osemročky. Malou maturitou skončili v roku 1958. Odvtedy ubehlo pol storočia a za ten čas osem z nich odišlo na večnosť. Minulý piatok sa 32 žijúcich do nohy zúčastnilo prvej stretávky!

Učiteľku sťahovali na káre Dnes majú 64 rokov a mnohí niekdajší žiaci OSŠ Nitra - Zobor sa nevideli dlhého pol storočia. Po takom čase sa absolventi ledva spoznali. „Baby som spoznala všetky, ale niektorých chlapcov nie, zostarli. My dievčatá sme večne mladé,“ povedala so smiechom známa zubná lekárka z Nitry Mária Ševčíková rodená Hetényiová. Na stretávku prišla aj triedna učiteľka Mária Sládečková. Veď títo ľudia boli jej prví aj poslední ôsmaci. Vekový rozdiel medzi učiteľkou a žiakmi je len deväť rokov, s mnohými si potykala. „Aj keď si tykáme, úcta k človeku je u nás vzájomná. V ich srdciach ostanem navždy učiteľkou a oni budú pre mňa vždy žiaci, aj keď odvtedy prešlo už toľko času,“ povedala Mária Sládečková. Triednej prirástli jej žiaci k srdcu. Spomína si dokonca, ako ju sťahovali na predmostie. Na káre a v blate jej pomáhali preniesť veci zo Zobora do nového bydliska. Puto medzi nimi ostalo dodnes, s mnohými sa stretáva. Huncútstva Akí boli žiaci? A nestvárali huncútstva? „Zdravé decko vždy niečo vymýšľa, to je normálne. Keď je utiahnuté, je žiak chorý. Ale oni neboli zlí, vedeli sa učiť aj poslúchať,“ povedala triedna pani učiteľka. Aj Rudolf Stenička, učiteľ matematiky a fyziky, si spomína na neplechy ročníka 1950-1958. „Na Zobore sme mali WC také drevené, stojanové. My vyučujúci sme tam tiež chodili a so špagátikom si držali dvere. Raz, keď som tam bol, dobehol žiak, otvoril dvere a hovoril – práci česť!“ spomína si so smiechom. Pre Rudolfa Steničku bol ročník nezabudnuteľným, pretože práve pri týchto deťoch začínal svoju 48-ročnú kariéru učiteľa. „Nastúpil som do triedy s určitou trémou aj zodpovednosťou. Ale vedel som si ich pre matematiku získať. Priznali sa mi, že sa vždy báli písomiek, ale oceňovali seriózny prístup. Aj po toľkých rokoch padnú takéto slová dobre,“ hovorí Rudolf Stenička. Už sa v lese rúbe Kedysi kolektívy v triedach držali spolu viac ako dnes. Dôkazom je stopercentná účasť na prvej stretávke tejto triedy vôbec. Zorganizoval ju pre svojich spolužiakov Juraj Olšanský z Nitry. Pripravil si abecedný zoznam spolužiakov, pozisťoval adresy a všetkých obvolal. Prečo si na seba práve on zobral starosti s celou organizáciou? „Motivácia bola jednoduchá – túžba, aby sme sa aspoň raz všetci stretli. Lebo ako sa hovorí, už sa v našom lese rúbe...“ Triedna učiteľka zažila už množstvo stretávok. Na ani jednej sa ale nestalo, že by prišli všetci žijúci. Len na tejto po pol storočí. Ladislav Klačanský meral napríklad cestu z Kanady, viacerí prišli z Čiech. Ale všetkým stálo za to stretnúť sa so svojou mladosťou.