Písmo:A^-|A⁺00

Keď zhruba pred rokom prišiel do škôlky zvanej Slniečko na Kalinčiakovej ulici v Zlatých Moravciach vyučovať, deti ho volali „pani učiteľ“. Zafixovaného oslovenia pre učiteľky sa chvíľu nevedeli zbaviť. Prekvapení z toho, že v pred-školskom zariadení s takmer 150 deťmi vyučuje muž, boli aj rodičia. Žiaden z nich ale Jaroslava neprijal zle. „Mali sme troška obavy, aj ja som za celé tie roky bola zvyknutá na ženský kolektív. Nejako sme to ale prekonali. Ujala sa ho kolegyňa a môžem povedať, že vyhrala. Dobre si rozumejú, Jarko je veľmi kreatívny a majú ho rady aj deti,“ hovorí o ňom riaditeľka škôlky Eva Kutišová. „Vie deti upútať a vidieť, že ich má rád,“ dodala. Jaroslav Zaťko to, že ako muž učí v škôlke, nepovažuje za nič výnimočné. „Možno len okolie to tak berie. Je to zamestnanie, ktoré nie je typické pre muža, ale aj tento mýtus už pomaly opadá,“ hovorí. Keď sa v jeho pätnástich rozhodovalo, čo bude v budúcnosti robiť, Jaro nemal ani predstavu. Rodičia ho prihlásili na strojársku školu, a tak vyštudoval mechanika – elektronika. V Leviciach potom vyštudoval dvojročný smer učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo. Štyri roky učil detičky v detskom kútiku v Bratislave. Deti mu prirástli k srdcu a stali sa mu osudom. Dnes uznáva, že k pôvodnej profesii by sa zrejme vrátiť nemohol: „Elektrotechnika veľmi rýchlo postupuje, a to už ja nemám šancu dobehnúť.“ Keď ukončil prácu v Bratislave, odišiel aj z učiteľskej ubytovne a vrátil sa do rodného mesta. Neľutuje, lebo hlavné mesto bolo preňho neosobné a nikdy mu neprirástlo k srdcu. Práca s deťmi ho baví, horšie je to s platom učiteľa. „Pre plat možno odíde, ale hádam v budúcnosti nastanú nejaké zmeny k lepšiemu, aby sa udržal, pretože poviem úprimne, bola by ho škoda,“ tvrdí riaditeľka. „Sú to dva mlynské kamene – buď sa podriadiť tomu, čo ma baví, alebo tomu, čo ma uživí,“ povedal Jaroslav Zaťko. Na starosti má triedu s troj- a štvorročnými deťmi. Ako muž je prísnejší, ale priateľský. A deti to oceňujú.