31. máj 2008 o 21:23
Ján Greššo: „Päť sekúnd som bol ako mŕtvy“
Čas nikoho nešetrí. Do tvárí a mysle nám vryje nezmazateľné stopy, ktoré sa stávajú naším životným bohatstvom. Najmä detstvo a mladosť býva zdrojom krásnych spomienok. Dnes v pamäti, ale aj vo svojom fotoalbume listuje riaditeľ DAB Nitra Ján Greššo.
Obľúbenou hračkou bol angličák
Narodil som sa ešte v minulom storočí - mám 55 rokov. Meno Ján mi vybrali rodičia a som s ním primerane spokojný. Keď si spomínam na detstvo, mojou obľúbenou hračkou bol malý bakelitový Tudor so zotrvačníkom – bol to taký väčší „angličák“. V prvej triede základnej školy ma fascinovala riekanka Anča kráča, auto fičí... V druhej triede si ma získala klasická pesnička všetkých školských výletov Dnes je sobota, carija juchacha, ten posledný deň... Z knižiek som mal obľúbenú „Kanoe na rieke“ a ako rozprávkové postavy sa mi páčili Snehulienka a jej trpaslíci. Ako dieťa som rád jedával prívarky, halušky a makové rezance, mojím obľúbeným nápojom bola „krachelka“. Bolo to niečo podobné ako dnešné koly, Sprity, Schwepsy a podobne. Pamätám si, že ako malý som neznášal slizké veci, khaki farbu a špenát. Rodičovské príkazy som nemal rád, ale naši ma viedli tak, aby som mal pocit, že sme sa dohodli. Z detstva mi nezostala žiadna hmatateľnejšia „spomienka“, moji rodičia nemali zvyk odložiť si na pamiatku napríklad prameň mojich vlasov či mliečne zuby. Ale škoda. Možno by sa mi ešte niekedy zišli... Na detstvo mi však zostali hlavne krásne spomienky a fotky. Rád si spomínam na dovolenky s rodičmi, otec vždy vymyslel niečo atraktívne a pritom to bolo finančne nenáročné. Neviem, ktorá fotografia bola mojou skutočne prvou, ale na jednej z prvých mám dievčenský účes, lebo som hral malé dievčatko.
Prvá láska v ôsmej triede
Materskú školu som nenavštevoval, na základnú som chodil v Martine, Trnave a v Nitre. Spolužiaci ma prezývali „egreš“. Učilo ma tu veľa „súdružiek učiteliek“ - mohol by som menovať skôr menej obľúbené, ale všetko bolo tak dávno, že je to už premlčané. Nemal som výrazne neobľúbený predmet, na vrchole prvej puberty mi však prekážala škola ako celok. Ale potom ma začala veľmi baviť, dokonca mi bolo ľúto, že už je po študentských rokoch. V školských jedálňach mi nechutil najmä už spomínaný špenát, ktorý mám teraz veľmi rád. A prvé školské lásky? Po športových a recitačných aktivitách sa mi odrazu „zapálili lýtka“ a zistil som, že prvá láska so mnou výrazne zatočila. Bolo to v ôsmej triede na základnej škole.
Za peniaze topánky a večera
Po základnej škole som začal študovať na Strednej všeobecnovzdelávacej škole na Párovskej ulici v Nitre. K prezývke egreš pribudla aj nová - „šaman“. V tomto veku som snáď ako všetci pubertiaci rodičov trochu potrápil - začal som fajčiť, občas som niečo vypil, boli aj neprespaté noci... Ale celkový prospech bol obstojný. Známky som mal jeden a pol roka viac ako dobré, potom jeden rok strašné, ale zmaturoval som na dvojky. Mojimi záľubami boli vtedy divadlo, film, knižky, hudba, šport a turistika. Po klasických čerešňových brigádach som si svoje prvé peniaze – a celkom slušné - zarobil ako študent na prvej vážnej brigáde v jedálnych vozňoch. Kúpil som si za ne veľmi pekné topánky a rodičov som pozval na večeru. Za hranice republiky som po prvýkrát cestoval ako 16-ročný do Bulharska. Rečové problémy neboli, naopak, veľmi dobre sme si rozumeli. V roku 1968 nás, Čechoslovákov, totiž všetci veľmi dobre chápali a zároveň nám fandili, nielen Bulhari. Do 21. augusta... Potom to bolo všetko oveľa komplikovanejšie.
Z „pána“ inžiniera „súdruh“
Po strednej škole som pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Herectvo som študoval napríklad s Tónom Živčicom, s Ľubom Paulovičom, o ročník vyššie bola Evka Večerová, Anka Javorková, o ročník nižšie zas Zdenka Studenková, Jožo Vajda a ďalší.
Moje prvé zamestnanie po škole je aj mojím súčasným, len vtedy sa Divadlo Andreja Bagara volalo Krajové divadlo v Nitre. Spomínam si, že prijatie kolegov bolo veľmi milé. Prvá profesionálna výplata bola klasicky nástupná, čiže v tom období 1 450 Sk. V mojom povolaní sa mi vcelku darilo a nie je to najhoršie ani teraz. Ako herec som hral v mnohých predstaveniach, inscenáciách či filmoch a mám teda za sebou aj zopár „vydarených“ breptov. Neviem, či tento, čo spomeniem, bol zaujímavý, ale pre mňa bol najstrašnejší - 15 rokov po zmene režimu som pred 600 divákmi oslovil podpredsedu predstavenstva Slovenskej sporiteľne „pána“ Ing. Mája „súdruh“. Náš skvelý kolega a priateľ Leopold Haverl – Hafi mi v šatni povedal, že som prvých päť sekúnd po brepte vyzeral ako mŕtvy.
Som hrdý na deti a vnučky
Ak sa obzriem za seba, môj život bol zaujímavo komplikovaný. Ale hovorí sa, že všetko je tak, ako má byť. Som hrdý na svoje deti a na vnučky. Z pamäti by som však najradšej vymazal obdobie rozpadu mojej rodiny. Je to veľmi ťažká téma a bol by som veľmi rád, keby som si ju už mohol riešiť len ja sám a moji najbližší. Nikto ma o nič nepripravil, žijem tak, ako som sa s mojimi najbližšími dohodol a ako som sa po zložitých úvahách rozhodol.
