17. máj 2008 o 0:00
Kvôli vojakom nosila chlapčenské šaty a čiapku
Už je to 63 rokov, čo sa skončili hrôzy druhej svetovej vojny. V spomienkach tých, ktorí ju prežili, však zostávajú jej obrazy stále živé, desivé a tragické. So všetkou hrôzou sa v mysli vynárajú aj po toľkých rokoch...
Otca chceli obesiť
Jednou z tých, ktorých sa vojna dotkla v detskom veku, je aj 77-ročná pani Mária z Nitry. „Narodila som sa v Jatove neďaleko Nových Zámkov. Keď v marci 1939 maďarskí vojaci zab-rali Malý Jatov, nášmu otcovi sa vyhrážali, že ho obesia na najvyššom strome. A to len za protimaďarské reči, ktorými otec reagoval na výroky istého maďarského vojaka proti Slovákom. Čo nám zostávalo? Museli sme sa odsťahovať do susedných slovenských Rastislavíc, kde nás prichýlili dobrí ľudia,“ spomína si pani Mária na udalosti spred 69 rokov.
Ona sama mala vtedy osem rokov, troch súrodencov, mamu, ktorá bola domáca a otca, ktorý v Rastislaviciach zarábal na živobytie prácou u sedliakov. Z Jatova, kde dom zostala opatrovať otcova sestra, si narýchlo vzali len nábytok na voz, za ktorým hnali prasnicu s prasiatkami. „Keďže sme v Jatove mali veľkú záhradu, rodičia vybavili celoročné pasy, aby sme si cez hranicu mohli z Jatova do Rastislavíc prevážať tohoročnú úrodu. Chodili sme my deti s mamou, ale raz bol aj náš otec, čo sa mu stalo skoro osudným. Jeden maďarský vojak ho chcel silou-mocou zastreliť, ale po telefonáte na veliteľstvo sa mu ušla len poriadna bitka a návrat do Rastislavíc bez pasu. Už nikdy s nami nemohol do Jatova, spoločne sme sa tam vrátili až po vojne,“ listuje v pamäti pani Mária z Nitry.
„Asi po troch rokoch, kedy otec dostal dobrú prácu ako gazda na veľkostatku, sme sa presťahovali do Podboru – majera neďaleko Trnavy. Otec tu riadil poľnohospodárske práce a mama varila správcovi majera a chorému bratovi majiteľa veľkostatku. Tu sme sa mali veľmi dobre, nič nám nechýbalo. Chovala sa tu hydina, kravy, ošípané, ovce, kone, pestovali zemiaky, kukurica, obilniny, zelenina či ľan.“
Ukrajinca učila bicyklovať sa
Pri podborskom majeri boli dva lesíky, v ktorých ustupujúci Nemci zložili rôznu muníciu. Keď sa blížila fronta, oznámili rodinám na veľkostatku, aby sa odtiaľ odsťahovali, lebo všetko podmínujú a vyhodia do vzduchu. „Odišli sme do asi kilometer vzdialeného letného panského sídla, kde sme zostali tri dni. Keď sa už Rusi blížili, Nemci stačili svoju vyhrážku splniť len čiastočne. Ale aj tak to stačilo na to, aby na majeri porozbíjalo všetky okná. Zmizli aj kone, časť hydiny a ošípaných, „poslúžili“ utekajúcim Nemcom ale aj postupujúcim Rusom,“ pokračuje pani Mária. „Vojaci, čo v roku 1945 došli na veľkostatok v prvej línii, boli najhorší – pochádzali z niektorej ázijskej časti Ruska. Poznali sme ich podľa čiapok, ktoré vyzerali ako baranice a na vrchnej zelenej časti mali zlatý kríž. Mnohí z nich pili ako dúha, kradli, znásilňovali... Mňa preto mama - mala som vtedy 13 rokov - obliekala do chlapčenských šiat, staršia 17-ročná sestra bola aj s kamarátkou schovaná na povale, mladšia sestra mala vtedy len 5 rokov.“
Vraj najlepší vojaci, ktorí pobudli na majeri, boli Ukrajinci, čo došli v apríli 1945 - tí mali čiapky s červeným vrchom a zlatým krížom. Jeden z nich dal malej Márii zrejme ukradnutý bicykel, „Idi, maľčik! – volal na mňa. Vyzerala som ako chlapčisko, vlasy schované pod veľkou čiapkou. Chcel, aby som ho naučila bicyklovať sa. Keďže som sa už predtým v Jatove naučila jazdiť na otcovom bicykli, vysadla som na ten darovaný a riadne s ním pobehala po dvore majera,“ spomína si na humornú príhodu pani Mária. „Potom nasadol on, aj sme ho s väčšími chlapcami držali, keď jazdil, ale stále padal a bicyklovať sa vôbec nenaučil. Ber, bicykel je tvoj – povedal mi a ja som celá natešená na ňom fujazdila k nášmu bytu. Oprela som ho o stenu domu a utekala za mamou, aby som sa pochválila. Vyjdeme von – a bicykla nikde. No, aspoň som sa povozila...“
Na bicykel pani Mária opäť nasadla až po vojne, keď na ňom jazdila do práce na MNV v Tvrdošovciach.
Mína rozsievala smrť
Malej Márii utkvela v pamäti aj ďalšia vojnová príhoda, tentoraz dojímavá s dobrým koncom. V ich dome na majeri bol ubytovaný ukrajinský vojak – šofér, ktorý vozil kapitána. Raz narazili na protitankovú mínu a obom im dochrámalo nohy. Kapitán ležal v panskom dome a šofér u nich, starali sa o nich Máriina mama a teta. „Raz som bola pri ňom, keby niečo potreboval a zrazu vidím, ako sa uprene pozerá na dvor. Z auta práve vystupoval jeho brat, s ktorým sa nevideli štyri roky. Poslal ma poňho. Objímali sa a plakali od šťastia. Potom nás ochraňovali proti vojakom, ktorí robili zle.“
Ďalší zážitok, ktorého bola pani Mária svedkom v apríli 1945, bol jedným z jej najhorších. Zabilo pri ňom päť ruských a dvoch slovenských vojakov. Tretí unikol smrti len náhodou a rovnako sa zachránili aj Máriin otec a 10-ročný brat, ktorého teta poslala pomáhať mame pri sádzaní chleba. „Aby mohli naši ľudia obrábať polia, vojaci z nich odstraňovali nemecké míny. V ten deň jednu z nich zneškodňovali, vybuchla im však v rukách – ale zároveň vybuchla aj časť nemeckej munície, uložená neďaleko,“ so slzami v očiach spomína pani Mária. „Zo všetkých tlaková vlna postŕhala šaty. Jedného vojaka odhodilo až na strechu, ostatných šiestich to roztrhalo na kusy. Bolo to hrozné, do smrti na to nezabudnem. Ten tretí slovenský vojak mal šťastie – pred výbuchom ho na kus reči k sebe zavolala moja teta, ktorá neďaleko vešala bielizeň. Aj oni však zostali celí krvaví, ranení a takmer bez šiat.“ Osud ich nedal dohromady nadarmo – neskôr sa do seba zaľúbili, zobrali sa a v šťastnom manželstve vychovali tri deti.
„Najkrajší moment, na ktorý si v súvislosti s vojnou spomínam, bol jej koniec. Vyhlásilo ju u nás panské rádio na baterky, ale aj všetky zvony na okolí a siréna z neďalekej Trnavy. Už sme sa nemuseli ničoho báť. Ale skutočnosť bola niekedy iná. Mnohí Rusi, vracajúci sa domov, opäť pili, kradli, znásilňovali... Ale už bolo po tej hroznej vojne, po umieraní a každodennom strachu. Vrátili sme sa domov do Jatova, kde sme zostali do roku 1965, kedy som sa presťahovala do Nitry,“ dodáva na záver pani Mária.