Ste vo finále. Nemáte pocit, že snívate sen? Netreba vás uštipnúť?
- Nie, uštipnutie si neprosíme. Ak je to sen, tak nech pokračuje. V rozhodujúcom semifinále za stavu 24:20 vo štvrtom sete som si chytila hlavu do dlaní a naozaj som si povedala: „Toto nemôže byť pravda.“ Rozžiarené oči hráčok, ich spontánne prejavy, vzájomné pohľady bez slov, to bolo niečo úžasné.
Je táto medaila váš najväčší trénerský úspech?
- Áno, veď trénujem len tretí rok. Som začiatočník. Mám trénerskú „dvojku“, dostala som výnimku na pôsobenie v extralige. Mnohým to dnes kole oči. V Nitre som v roku 2005 podpísala zmluvu na tri roky. Je to symbolické, že toto obdobie zavŕšime medailou. Vlani vyhralo toto družstvo titul v juniorkách aj kadetkách, teraz máme seniorský kov.
Ako sa môže stať, že družstvo gymnazistiek vyradí najväčšieho favorita ligy?
- Tri družstvá v lige - Slávia UK, Doprastav a Senica – mali počas sezóny navrch. Naša nevýhoda je, že sme mladé. Po 6. kole sme mali len jedno víťazstvo, vtedy som musela zachovať chladnú hlavu. Herný prejav bol dobrý, ale zakončenie akcií nemalo dostatočný dôraz, ten by stačil na juniorskú úroveň. Nedarilo sa, ale dievčatá som podporila. Tomuto družstvu verím. Na miniporade sme si povedali, že nebudeme vešať hlavy, vydržíme v nasadení a karta sa začala obracať. Dievčatá uverili vo vlastné schopnosti, chcelo to len čas. Ligou sme prešli nenápadne, krok za krokom. Z 9. miesta až k štvrtému, potom ďalšie stupienky v play off.
Reálne - máte lepšie družstvo ako Doprastav alebo to bola len šťastná zhoda okolností?
- Bol to súhrn viacerých drobných vecí vo vnútornej klíme, všetko nám fungovalo. Je za tým sila kolektívu, ale aj tvrdá práca. Dievčatám som nedala vydýchnuť. Naučili sa hrať na hranici svojich schopností. Zdobí ich tímový duch, komunikácia a nasadenie, ktoré vidno napríklad aj na pohybe bez lopty. Doprastav či Slávia UK majú možno kvalitnejšie individuality, ale my zasa lepšiu skladačku.
Vy ste ukončili hráčsku kariéru zo dňa na deň vo veku 26 rokov. Prečo?
- Pred troma rokmi som dostala od vtedajšieho športového riaditeľa SVF polhodinu na roz- myslenie, či beriem funkciu trénerky na Športovom gymnáziu v Nitre. A ja som to zobrala. Dodnes neviem prečo. Bolo to divoké rozhodnutie, akých som už urobila v živote viac, je to pre mňa typické. Ako keby som sa nerozhodovala hlavou, ale s pomocou nejakých iných síl.
Neľutovali ste to rozhodnutie?
- Čoby nie. Prvý polrok bol hrozný. Dostala som kadetky, ktoré som doslova učila chodiť. Nevedeli udrieť do lopty. Opisovali mi, že budem trénovať výber skoro reprezentantiek, ale mala som inú predstavu. Z môjho vtedajšieho družstva zostali štyri hráčky. Ostatné okrem iného neuniesli tlak a náročnosť, ktorú som na ne vyvíjala. So mnou to asi majú dievčatá ťažké. Alebo niektoré zmenili priority. Dievča v 13 rokoch možno má záujem o volejbal, ale o tri roky už môže mať úplne iný názor, záujmy. Tie, čo tvrdo nepracovali, tu už nie sú. Viaceré hráčky som si ja vytypovala a doplnila do tímu.
Dievčatá majú okrem volejbalu aj iné povinnosti, teraz mnohé maturujú. Máte prehľad, ako to stíhajú?
- Je pár takých, ktoré excelentne zvládajú školu aj šport, ale to sú unikáty. Ani ja som taká nebola. U mňa bol na prvom mieste volejbal. Ale žiadna z nich nemá vážnejšie problémy. Ak potrebujú deň voľna na učenie, tak im vychádzam v ústrety.
Cítite sa ako len ich trénerka, alebo aj niečo viac?
- Máme medzi sebou krásny ľudský vzťah. Som im čiastočne oporou, priateľom, možno pre niektoré náhradnou mamou, veď tu bývajú na internáte. Chápem ich, aj ja som bola od 15 rokov preč od rodičov. Viem, čo to je. Snažím sa im byť naporúdzi. Každú si vážim, s vlastnými plusmi, mínusmi a náladami. Viem ich podporiť a oni to cítia. V ich očiach uvidím všetko. Keď sú smutné oči, je to signál, že sa treba pozhovárať a podporiť. Ja ich obdivujem. Mnohí prisudzujú tento úspech mne, ale na 90 percent je to ich zásluha. Oni to majú ťažšie ako ja, musia zvládať aj školu a musia prežiť.
Ste na ne tvrdá? Používate bič aj cukor?
- Spočiatku som bola taká prís- na, že som zabúdala na tie malé pochvaly. Niektoré som tým odradila. Ten bič spočíva len v náročnosti na ne. Byť poctivá vo vykonávaní činností, byť prísna na seba. Odmeny sa dočkali, prišla teraz vo forme tohto úspechu. Ony dávajú volejbalu všetko. Niečo vedia, niečo majú vydreté, niečo dostali darom od Pána Boha, treba to len vedieť spojiť ako celok.
Teší vás rastúci záujem ľudí?
- Veľmi. Pred sezónou som rozhodla, že nebudeme hrávať vo Vrábľoch, ale doma. Ak reprezentujeme Nitru, musíme tu mať zázemie. Podarilo sa mi aj presadiť, aby v tíme zostali dievčatá, ktoré maturujú. Diváci začali chodiť od prvého štvrťfinále čoraz viac a zrazu zaplnili Olympiu. Pribudli dokonca výjazdy. Zrazu sú hráčky známe, ľudia ich poznajú, až to môže byť nebezpečné. Stávajú sa z nich také nitrianske minicelebrity.
Po takomto úspechu môže byť o vás záujem aj v iných kluboch.
- Čo bude v novej sezóne, ma bude zaujímať až po finále. Ale fakt je, že trénerstvo ma chytilo za srdce. Našla som sa v ňom. Hoci, má aj odvrátené stránky. Je ťažké prežívať s družstvom prehry. Vtedy sú to aj prebdené noci. Volejbal mi dáva všetko, čo moja živelná povaha potrebuje. Snívam o tom, že raz možno budem trénovať reprezentáciu.
Máte 29 rokov. Plánujete si niekedy založiť rodinu?
- Raz to príde. Asi by to tak malo byť. Ale veď deti mám aj teraz. A hneď trinásť.
