Na scéne sa odohráva trpko smiešny príbeh o slovenskej posadnutosti neustále niečo hromadiť a popritom ničiť to ľudsky hodnotné vo vzájomných vzťahoch a rodinných väzbách. Pre režiséra Ľubomíra Vajdičku to bola jeho prvá divadelná hra, ktorú režíroval na pôde nitrianskeho divadla. Prvotné obavy mu pomohol prekonať nitriansky herecký kolektív, ktorý pozná aj z pozície pedagóga na VŠMU.
Vyslúžili ste si titul učebnicového režiséra slovenskej klasiky. V Nitre otvárate sezónu, v ktorej DAB stavilo práve na ňu. Aké máte pocity?
- Nie je to jednoduchá pozícia, lebo sa odo mňa niečo očakáva. Veľa sa očakáva aj od divadla, ako táto sezóna dopadne. Záleží mi na tom, aby dopadla dobre. Podľa mňa je to totiž úctyhodný počin, nie zvyklý v slovenských dramaturgiách, možno aj riskantný, ale každopádne veľmi užitočný. Dramaturgie našich divadiel sa trochu nesmelo obracajú k slovenským titulom.
Prečo si myslíte, že je to tak?
- Povedal by so, že je to všade inak. V mojich začiatkoch v martinskom divadle bol akýkoľvek titul zo slovenskej klasiky zárukou diváckeho úspechu. Možno sa však za tie desiatky rokov niečo zmenilo v očakávaní publika. Mám svoju teóriu, ktorá súvisí s „europeizáciou“. Možno chceme byť veľmi svetoví a európski tam, kde netreba, aby sme boli. Do sveta a do Európy môžeme priniesť práve to, čo je v nás, čo je zvláštne. Každý z nás mal medzi predkami nejakých sedliakov alebo nejaké postavy zo Statkov zmätkov a mnohí sú neradi, že sa im to pripomína. Ale to je len moja súkromná teória.
Aká bola vaša reakcia na ponuku režírovať v Nitre otváracie predstavenie čisto slovenskej sezóny?
- Dlho som váhal, či vstúpim do tohto projektu, priznávam, mal som obavy. Šéfdramaturgovi som povedal, že ma ponuka zaujíma a že si ten text pozriem. Prečítal som si ho dôkladne, dokonca tak, že som si ho sám prepisoval do počítača z jedného starého vydania. Ale vedľa na stole ležala zmluva s divadlom, ktorú som sa bál podpísať. Lebo to by bolo už záväzné.
Čo vám nakoniec pomohlo prekonať tieto obavy?
- Istým spôsobom to, že som nitriansky herecký súbor poznal. Videl som skvelé nitrianske inscenácie, niektorých ľudí poznám aj zo školy – buď ako svojich žiakov alebo som videl, čo na škole robia. Vedel som, že sa v týchto svojich obavách môžem o nich oprieť. A tak som zmluvu podpísal.
Statky zmätky napísal Tajovský v prvých rokoch 20. storočia. Menili ste pôvodný text?
- Nemám tendencie a úsilie pôvodnému textu pomáhať. Chcem sa s ním potrápiť tak, ako bol napísaný, dokonca aj v tom jazyku, v akom bol napísaný. Pre hercov to môže byť trochu ťažké, pretože sa musia učiť niekedy takmer cudzí jazyk. Ale trvám na tom, aby sa to tak hralo.
Scéne dominuje biela farba. Prečo ste sa pre ňu rozhodli?
- Na pozadí bielej vynikne všetko. Ak je herecká postava v kostýme na čiernom pozadí, tak ako by ju to pohlcovalo, zmäkčovalo obrysy a zjemňovalo ostré hrany. Ale toto je hra, kde by ostré hrany mali vystúpiť. A biela tomu pomáha.
Na režisérskom konte máte rad inscenácií hier slovenskej a ruskej klasiky. Myslíte si, že by ste niekedy mohli spraviť aj muzikál?
- Tak to nehrozí, pretože to neviem. A ja sa nepúšťam do vecí, ktoré neviem. Nikto ma neprinúti robiť, čo neviem. A to nejde len o divadlo.
Lemmy Kilmister a jeho Motörhead bol skutočnou legendou rock&rollu s obrovským zástupom fanúšikov. Po jeho smrti vznikla veľká diera, ktorá našťastie bola rýchlo zaplnená.