Písmo:A^-|A⁺00

Kniha je autentickým svedectvom o práci diplomata. Kopecký sa v nej vracia do prostredia, v ktorom strávil niekoľko rokov. Po päťročnom pôsobení na veľvyslanectve v Rumunsku krátko pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí SR, odtiaľ však dobrovoľne odišiel. Vraj preto, lebo usúdil, že jeho miesto nie je medzi byrokratmi. Stal sa z neho vysokoškolský pedagóg. Podkladom na knihu bola jeho prednáška o etike a efektivite práci diplomata. O tom, že z nej vznikne kniha, na začiatku nevedel. Pri jej písaní sa dokonca radil aj s právnikmi. Do roku 1973 sa považoval za zemitého občana okresu Topoľčany. Pochádzali odtiaľ aj jeho starí rodičia. „Mám v podstate roľnícky pôvod. Starí rodičia nikdy nedostali nič zadarmo, tak aj ja som si svoju povinnosť diplomata splnil ako taký starý gazda – so zverenými prostriedkami som narábal šetrne a pri práci som sa snažil podať čo najlepší výkon,“ prirovnáva s úsmevom bývalý veľvyslanec. Rumunský jazyk študoval spolu s francúzštinou na odporúčanie profesora Mistríka. Ako štipendista francúzskej vlády sa na dva semestre dostal aj na Sorbone. „Mne bolo v podstate jedno, kam pôjdem, v tom roku sa nedalo veľmi vyberať,“ spomína si Kopecký. Okrem rumunčiny a francúzštiny sa naučil aj taliančinu. Počas študijného pobytu vo Francúzsku mal spolubývajúceho z Talianska. Ovláda aj anglický, nemecký, španielsky a ruský jazyk. Po skončení školy sa zamestnal v Čedoku. Najprv bol pultovým pracovníkom, neskôr referentom pre cestovný ruch a nakoniec zástupcom riaditeľa oblastného závodu v Bratislave. V roku 1987 sa stal riaditeľom zahraničného zastupiteľstva Čedok v Rumunsku. Po desiatich rokoch prišiel do tejto krajiny už ako veľvyslanec. „Ja som sa o takýto post nikdy nezaujímal, nebol som ani politicky organizovaný. V Rumunsku však nebol veľvyslanec vyše rok a pol a už aj Rumunsko na to začalo poukazovať,“ vracia sa na začiatok svojho diplomatic- kého pôsobenia Kopecký. To, že na post veľvyslanca vybrali práve jeho, považuje zo svojho pohľadu za náhodu. O svojom pôsobení na veľvyslanectve v Rumunsku nerozpráva. Internet však uvádza, že „svoj vysoký post vždy chápal ako možnosť pomáhať šikovným a schopným ľuďom a ľuďom v núdzi“. Zaoberal sa aj činnosťou Milana Rastislava Štefánika v Rumunsku a vďaka kontaktom s miestnymi intelektuálnymi a umeleckými kruhmi dal zhotoviť jeho reliéf, ktorý od roku 2001 zdobí budovu slovenského veľvyslanectva v Bukurešti. Bol aj iniciátorom výroby Topvaru v rumunskom Sibiu. „Ako za rodákom od Topoľčian prišiel za mnou vtedajší riaditeľ Topvaru a povedal, že by chcel skúsiť výrobu v Rumunsku. Asi po roku sa to potom rozbehlo,“ spomenul si bývalý veľvyslanec. Topoľčianske pivo sa v Rumunsku vyrábalo síce len päť rokov, pre Topvar to však podľa neho bola výhodná akcia. Peter Kopecký žije s rodinou v Ivanke pri Dunaji. S manželkou, učiteľkou nemčiny, má dvoch synov a dcéru. „Vždy som mal na pamäti, odkiaľ som. Na Topoľčany nedám dopustiť, lebo som tam získal vzťah k práci a ľuďom,“ dodáva Peter Kopecký.